Blog je chránený autorským právom, preto je prísne zakázané kopírovať jeho obsah!!!
Pre nedostatok času Yasemin prestáva písať poviedky na prianie,iba ak by ju objednávka zaujala!

XVI. Kovové kone

7. května 2018 v 18:30 | Yasemin O. |  Dievča, ktoré trhalo vlčie maky

Prichádzam s novou kapitolkou, aj tak to nikto nečíta a ja strácam chuť pokračovať...


XVI. Kovové kone

Zamkla som Brunov byt a zišla po schodoch až k východu. Mala som na sebe tie isté veci ako včera, keď som pomáhala v Prázdnej množine.
Bruno ma už čakal na kraji pri chodníku. Mal na sebe obyčajné biele tričko s krátkymi rukávmi a čierne rifle. Ležérne sa opieral o motorku, ruky skrížené na hrudi a tvár vystavená slnečným bozkom. Cez okuliare som mu nevidela do očí. Skĺzla som pohľadom k jeho harleyu a po chrbte mi prebehli zimomriavky.
Vystrúhal úsmev mliečnobielych zubov ako z reklamy na nejakú prvotriednu zubnú pastu.
Len nech si nezloží okuliare a nežmurkne, preboha. Pomyslela som si.
Vystrel ruky nad hlavy, spojil ich za temenom a napol svaly. Zložil si okuliare a žmurkol na mňa.
Rozosmiala som sa tak, až som sa držala za brucho a prehýbala v páse. Nevedela som si pomôcť.
"Čo ti je smiešne?"
"Ty."
Pozdvihol jedno obočie. Ako inak, maratón lacných filmových gest.
Musela som si utrieť slzy, ktoré mi vyhŕkli z očí.
"Prepáč, ale to ten postoj zo španielskej telenovely, ako keď darebák čaká na svoju señoritu, taký ten drsný postoj a dramatické zloženie okuliarí."
Pretočil oči a hodil po mne prilbu. Len tak tak som ju chytila objatím rúk. Otočil sa mi chrbtom a sám si nasadil vlastnú. Držala som prilbu pred sebou v rukách a obzerala som ju z každej strany. Neviem, či som na nej čakala plamene alebo ružové jednorožce, Elvisa zachyteného uprostred tanečného pohybu alebo iný neoriginálny motív.
Obe helmy boli čisto čierne.
Nasadila som si ju a pristúpila bližšie. On už na nej sedel, nohy zapreté do zeme, okuliare zase na očiach.
Čakal, ale ja som ostala ako prikovaná. Nevedela som sa prinútiť na ňu nasadnúť. Nevedela.
"Budem dlho čakať, señorita?"
Preglgla som naprázdno. Zažmurkala som a na viečkach sa mi prehralo aspoň tisíc spomienok.
Potriasla som hlavou, akoby tým mali všetky nadobro vypadnúť.
Načiahol sa a chytil ma za ruku. Pritiahol ma k sebe.
"Si bledá a ľadová, čo sa deje?"
Pokrútila som hlavou.
"Nekrúť hlavou, čo sa deje?"
Chabo som sa pousmiala a šepla: "Tam sme sa ešte v príbehu nedostali."
Viac som nepovedala a on sa nepýtal. Vyšvihla som sa za neho a tuho som ho objala. Prevliekla som ruky popod je pazuchy a skrížila ich na jeho tvrdej hrudi. Čakala som, že prenesie nejakú travoltovskú hlášku, ale on len mlčky nahodil motor a s hlasným vrčaním sme sa rozbehli.
Celý čas som mala tvár zaborenú v jeho chrbte. Vdychovala som mandle, pot a vôňu motorového oleja. Nepozerala som sa na cestu až kým sme nezastali na konci ulice. Vzhliadla som spoza ramena.
"Tretí dom napravo z druhého konca tejto ulice," zamumlala som mu do ucha. harley sa pohol vpred.
Zastali sme druhý krát a vrčenie utíchlo. Bola som celá stuhnutá a strašne nemotorná. Miesto toho, aby som zostúpila na chodník, som naň padla.
"Manon?"
"Som v pohode," odvetila som oprašujúc si mierne odreté kolená. Tvár mi sčervenela.
Vybrala som sa k domu.
Kým som strkala kľúč do zámku trasúcimi sa rukami, Bruno sa ku mne priblížil. Cítila som jeho slnkom vyhriate telo.
Kľúč sa otočil a v zámke cvaklo. Otvorila som dvere.
"Ruben?" opáčila som, ale odpoveď neprišla. Dom mlčal a pôsobil smutne. Vybehla som priamo do maličkej izby.
Posteľ bola rozostlaná a vankúše na zemi. Bolo mi jasné, že brat spal v mojej posteli. Snažila som sa na to nemyslieť. Prezliekla som sa z prepotených a zafajčených šiat do obyčajných riflí a čistého topu.
Spod postele som vytiahla športovú tašku a začala do nej bezhlavo hádzať veci.
Podprsenky, ponožky, tričká, nohavičky, nohavice, dvojo šiat, kefku, pastu a pyžamo.
Na zrkadle na skrini bol žltý lepiaci papierik.
Prosím Manon,
zostaň!
Ruben.
Nožička zatočeného R sa tiahla popod celé meno a končila malou slučkou v rohu žltého štvorčeka.
Na plecia mi padli ťažké ruky.
"Nechceš predsa len zostať doma?"
Pokrútila som hlavou a vydala zvuk priškrteného vzlyku.
"Si si istá?"
Prikývla som.
"Premysli si to, očividne ho to trápi a nehnevá sa ani nič podobné."
"Nie! Nemôžem," pípla som.
Pritiahol ma k sebe. Oprela som sa o neho chrbtom zatiaľ, čo sa načiahol za papierikom. Skrkval ho a hodil do koša. Netrafil a guľka padla na zem vedľa pivných plechoviek. Bez slova vzal cestovnú tašku a prehodil si ju cez plecia. Vyšiel z izby na chodbu a čakal.
Obzrela som sa okolo seba. Na stene nad posteľou viseli fotky. Spoznávala som tváre ľudí, ktorí sa už nadobro vytratili z môjho života a nechali ma pretĺkať sa ním samú.
Ceruzkou na oči som na zrkadlo napísala:
Nie, potrebujem čas,
mrzí ma to,
Ma.
M sa bolestne krútilo na oboch stranách.
Vyšla som na chodbu za Brunom, cítila som sa prázdna a vliekla sa z nohy na nohu, akoby som mala olovené topánky.
"Počkaj chvíľku," požiadala som ho predo dvermi a vkĺzla opäť dnu. Vrátila som sa s obálkou, albumom a maličkým batôžkom. Vložila som ju dnu a nasadila si ho na chrbát.
"Môžeme."
Prikývol a upevnil tašku dozadu. Nasadol.
Ostala som stáť ako soľný stĺp. Pozrel sa na mňa.
Triasla som sa. Opäť zadusil motor a podišiel ku mne.
"Si v poriadku?"
Pokrútila som hlavou.
"Poďme domov," zašepkal mi do ucha a nasadil mi prilbu. Tentokrát ma usadil pred seba.
"Neboj sa."
"Bojím sa," zašepkala som, ale nemyslím, že ma bolo počuť.
Pobozkal ma na krk. Cítila som sa maličká.
Motorka sa rozbehla a na rohu ulice sme minuli ojazdený Dodge.
Zavrela som oči.
Zaškrípali brzdy.
"Pridaj!" zakričala som proti vetru a cítila ako kovový kôň podo mnou zrýchlil.
Predstavovala som si svalnaté nohy a kopytá miesto kolies, predstavovala som si uzdu miesto riadidiel, chvost miesto výfuku, predstavovala som si erdžanie miesto vrčania motora, lúku miesto cesty.
Predstavovala som si slnko miesto tmy a rozbitých svetiel a predstavovala som si sústredeného džokeja miesto zakrvaveného, skrúteného uzlíka svalov a trčiacich kostí na krajnici.
A krv mi búšila v ušiach, srdce tĺklo v hrudi a druhé mi udieralo do chrbta.
Naznačila som Brunovi aby odbočil smerom do mesta a spleťou preplnených ulíc sme mierili k dielni.
"Nechaj ju bežať," povedala som mu a celá stuhnutá som vošla do dielne okolo rozobratého jaguára.
Zakopla som a zletela na zem.
"Au!" zazneli dva hlasy na raz.
"Do prdele! Dávaj pozor!"
"Tak nestrkaj všade tie svoje lode!" Zakričala som na obrovské nohy.
"Manon?" hlas mu poskočil o oktávu vyššie. Ozvalo sa tresnutie.
"Kurva-fix!" zanadával Marx po údere do hlavy. Vytiahla som ho a okamžite vyskočil na nohy a objal ma. Pevne akoby na tom závisela existencia vesmíru.
"Ruben ťa tu hľadal."
"Nehovor mu, že som tu bola, Marx! Prosím."
Neviem či ho presvedčil môj zúfalý hlas, uslzené očí, môj výraz alebo všetko dohromady, ale prikývol a tuho ma objal. Pobozkal ma do vlasov a pohladil ma po líci rukou od oleja.
"Kde je?"
"Vzadu, ale," odmlčal sa, "ale si si istá?"
"Som."
O nedlho som z autodielne vytiahla svojho kovového koňa.
Bruno sa šibalsky usmial, akoby mi chcel povedať, že to celý čas dobre vedel a pohol sa vpred. Upevnila som jeho prilbu za seba a nasadila si svoju.
Nakopla som motor a s hlasným hučaním už vedľa seba uháňali dva zúrivé kone a spŕška nepríjemných spomienok.
obr z pinterest.com
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Jeff  Ben Vanill Laughing Jeff Ben Vanill Laughing | Web | 20. září 2018 v 20:44 | Reagovat

Moc povedené

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
Obrázky k článkom používam z dev, tbl a wht, pri iných zdroj pripíšem.

↑↑↑ by Knihofil18↑↑↑
↑↑↑Lexi↑↑↑
↑↑↑ by NikaRoovy↑↑↑