Blog je chránený autorským právom, preto je prísne zakázané kopírovať jeho obsah!!!
Pre nedostatok času Yasemin prestáva písať poviedky na prianie,iba ak by ju objednávka zaujala!

XV. Vrecko čerešní

7. dubna 2018 v 13:15 | Yasemin O. |  Dievča, ktoré trhalo vlčie maky
Stíham a nestíham a nevládzem v ničom pokračovať.
Už nechcem.

XV. Vrecko čerešní

Hlboké potiahnutie z cigarety.
Hučanie krvi v ušiach.
Ústa chceli mlčať, ale myseľ kričala a duša jej odpovedala ozvenou.


Čerešňový chlapec pre mňa znamenal svet. Patril mu môj prvý bozk, prvé kino, prvý sex , prvá jazda na motorke a nespočetne mnoho ďalších prvých vecí.
Na prvých veciach bolo fajn, že boli prvé a zároveň by sa hodilo mať pred nimi nultý nepočítajúci sa pokus, aby prvými zostali.
Ako deti sme spolu občas trávili čas, naháňali sme motýle a hádzali po sebe šišky. Ako deti sme nevedeli, čo jedného dňa budeme pre seba znamenať a ani čo si spravíme.
Pamätám sa na domček na strome a našu špiónsku základňu, až kým nedostal počítač, a dievča od vedľa ho nezaujímalo. A mne to bolo jedno, mala som Rubena a nech sa dialo čokoľvek, vždy stál pri mne.
S čerešňovým chlapcom sme sa zblížili celkom náhodou, keď ma našiel plakať na chodníku.
"Čo sa stalo?" opýtal sa stojac nado mnou.
"Nič."
"To plačeš len tak?"
"To nie je tvoja vec," vysúkala som zo seba a s každým slovom som štikútala.
Kľakol si oproti mne a ja som sklonila hlavu, aby nebolo vidieť moje modriny.
"Kto ti to urobil?" opýtal sa a v očiach mu bolo vidno, že si už moje meno nepamätá.
"Nikto!"
"Nikto?"
"Čo si hluchý?" osopila som sa na neho, akoby za to mohol on.
"Keby si sa chcela porozprávať, vieš kde ma nájdeš Manon," zašepkal a položil mi na kolený papierové vrecko čerešní.
"Ja to nepotrebujem!" zvolala som a podávala mu čerešne späť.
Nevzal si ich a jednoducho odišiel a nechal ma sedieť na chodníku s čerešňami. Škvŕkalo mi v bruchu a tak som jednu zjedla. Bola sladká a šťavnatá. Kôstku som vypľula na chodník. Ja som čerešne nikdy nemávala, vlastne, skoro nikdy som nemávala ovocie, jednoducho sa nekupovalo, nie mne a Rubenovi.
Nemohla som uveriť, že mi niekto daroval niečo také. Potešila som sa.
Sedela som na chodníku a čakala až Rubena privezie sociálna pracovníčka. Potrebovala sa s ním porozprávať a tak sa išli prejsť do neďalekého lesoparku. Občas nás tam brávala, ale nikdy nie spolu a nikdy nie ohlásene.
Videla som ich prichádzať spoza rohu ulice. Viedla Rubena za ruku a on s úsmevom lízal pistáciovú zmrzlinu. Vždy si dával pistáciovú. Tváril sa spokojne.
Pani Gadonová bola vysoká a mohutná žena s pokožkou farby čokoládových lupienkov, ktoré som vídavala v reklamách a v obchodnom centre. Čierne vlnité vlasy mala pretkané striebristými pramienkami.
"Ahoj, Manon!" pozdravila ma s ustaraným úsmevom na perách.
"Dobrý deň, pani Gadonová," zamumlala som so sklonenou hlavou.
"Pani Gadonová mi kúpila zmrzlinu!" prehlásil natešene Ruben a nad hornou perou sa mu rysoval pistáciový fúzik.
"Nechceš sa tiež prejsť, Manon?"
Prikývla som a vstala. Sociálna pracovníčka ma chytila za ruku. Vydali sme sa opačným smerom. So mnou nechodievala do lesoparku ako s Rubenom, brávala ma na detské ihrisko, kde sme si obe sadli na hojdačky vedľa seba a rozprávali sa. Občas ma rozhojdala a ja som sa smiala.
Cestou na ihrisko sme mlčali. Sadli sme si na hojdačky.
"Nedáte si čerešne, pani Gadonová?" opýtala som sa a podávala jej vrecko s ovocím.
"Ďakujem, zlatko," usmiala sa na mňa, až sa jej v plných lícach objavili jamky. Jednu si vzala, rozpolila ju v rukách, vybrala kôstku a odložila si ju do papierovej vreckovky. Čerešňu následne zjedla.
"Kto ti dal čerešne? Mama?"
"Nie," zašepkala som smutne, "kamarát z detstva."
Ona sa rozosmiala až sa jej natriasali objemné prsia. Nechápavo som sa na ňu pozrela.
"Stále si dieťa, Manon!"
Chcela som aby to bola pravda, ale o deti sa starajú rodičia, nie aby sa deti starali o rodičov, vyhadzovali použité striekačky a fľaše od piva. Deti nemajú vláčiť z obchodu propán-butánové fľaše, aby mohli niečo uvariť. Deti sa majú hrať, byť milované a nie nosiť po tele ozdoby z modrín a spálenín od cigariet. Deti nemajú chodiť do tmavých uličiek pre fet len preto, že deti sú nenápadnejšie.
Chcela som na ňu nakričať, že práve preto už nie som dieťa, ale mlčala som.
Zovrela mi bradu medzi palec a ukazovák. Prezerala si moje nové modriny na spánkoch.
"Kto z nich?" opýtala sa prísne a oči zúžila do malých štrbín.
Pani Gadonová nemala pekné oči. Dúhovky mala tak hnedé, že sa občas zdali až čierne, ale bielka vôbec biele neboli. Boli hnedasté a občas červené.
Mlčala som.
"Ach, Bože!" lamentovala.
Nikdy som nechápala, prečo nás odtiaľ proste neodviedla preč. Na čo tak dlho čakala?
"Manon, prečo máš v sandáloch ponožky, keď je vonku tak teplo?"
Vskutku som mala ponožky. Boli mi veľké a popolavo šedé.
"Musím si zvyknúť na nosenie ponožiek, viete?" zatiahla som a zazubila som sa na ňu ako najlepšie som vedela.
"A to už prečo?" opýtala sa a bolo jasné, že mi neuverí ani nos medzi očami.
"Futbalistky nosia také ponožky," oznámila som jej, akoby to bola tá najjasnejšia vec na svete.
"Myslela som, že chceš byť baletka," zamyslela sa.
"A preto nemôžem hrať futbal?"
"Samozrejme, že môžeš," začudovala sa.
"Ale radšej by som bola baletka, no to sa nikdy nestane," šepkala som a nohou kreslila do hliny kruhy.
"Prečo nie?"
"Vyzerám na to, že by som mala peniaze na baletné topánky a úbory? Vyzerám na to, že by ma niekto v tejto neperspektívnej a rodine nič neprinášajúcej aktivite podporoval? Myslíte, že mám šancu vo svete medzi dievčatami, ktoré si môžu dovoliť každý deň cvičiť, navštevujú súkromné tanečné školy a kurzy?"
"Všetko sa dá."
"Nie, pani Gadonová, nedá."
"Manon," krútila hlavou akoby jej za to niekto platil.
"Pani Gadonová, nedávajte mi plané nádeje, potom budem väčšmi sklamaná."
"Dobre."
"Dobre," zopakovala som.
"Dostanem vás odtiaľto," prisľúbila.
"Už mám dvanásť rokov a toto hovoríte od mojich deviatych narodenín."
Šklblo jej pravým viečkom.
"Nie je to ľahké."
"To ani netvrdím."
"Už mám všetky potrebné dokumenty, neboj sa, nebude to dlho trvať."
"Viete, ono to bolo fajn, kým sme bývali u starej mamy s Hanou a Philipom, nemôže,e ísť k nim?"
"Zlatko," sociálna pracovníčka sa odmlčala, premýšľala ako mi má vysvetliť, že nás nikto nechce.
Keď umrela starká a zázračne sa objavili rodičia, všetko šlo dolu vodou. Hana a Philip sa presťahovali do Tokya, pretože Philip dostal neodmietnuteľnú pracovnú ponuku, založili si vlastnú rodinu a občas nám poslali pohľadnicu, alebo fotku..
Samozrejme, že sme to s Rubenom chápali a nikdy sme sa nesťažovali, len nám bolo clivo.
"Chápem," šepla som svojim trápnym zeleným sandálom z nejakej cirkevnej charity a vstala z hojdačky.
"Neodveziete ma na balet, keď pôjdete do mesta?" opýtala som sa.
"Samozrejme, zlatko," usmiala sa viditeľne rada, že som zmenila tému.
Balet mi vybavila pani Gadonová, kde chodila aj jej neter, ktorá bola štíhla, krásna, ale neskutočne drevená. Ale ja som mala pocit, že to urobila preto, aby na mňa mohla Margo donášať, pretože vždy skúmala, kde mám novú modrinu a prečo mám vždy spálenú nohu. No nikdy som jej nič nepovedala.
Keď sme sa vrátili, sociálna pracovníčka nasadla do svojho červeného Forda a čakala, kým si zoberiem veci. Vrecko s čerešňami som si bezpečne uložila pod posteľ a nepatrne som sa usmiala.
Čerešňový chlapec.
Nasadla som do auta a ona sa ma opýtala, či nie som hladná, na čo mi zaškvŕkalo v žalúdku. Cestou do mesta mi kúpila párok v rohlíku s horčicou, lebo kečup som nemala rada a vyložila ma na rohu ulice. Odporúčala mi, nech idem domov taxíkom, nepovedala som jej, že nemám peniaze ani na autobus, že tých šesť kilometrov budem prejsť po tme pešo.
Nevedela ani to, že v tú noc ma zrazí auto.
Zamávala mi a ja som šla za slobodou.
Bruno nič nepovedal, len mi podal palacinky a pohladil ma po ramene.
Bolelo ma spomínanie.
A zároveň sa mi uľavilo.

obr. z pinterest.com
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
Obrázky k článkom používam z dev, tbl a wht, pri iných zdroj pripíšem.

↑↑↑ by Knihofil18↑↑↑
↑↑↑Lexi↑↑↑
↑↑↑ by NikaRoovy↑↑↑