Blog je chránený autorským právom, preto je prísne zakázané kopírovať jeho obsah!!!
Pre nedostatok času Yasemin prestáva písať poviedky na prianie,iba ak by ju objednávka zaujala!

XIV. Brunova revéria

17. března 2018 v 23:01 | Yasemin O. |  Dievča, ktoré trhalo vlčie maky
Salut, mes amis!
Mala by som študovať, fak mala, ale...
...nejde to...
...jednoducho nemám chuť ano motiváciu.
A rozhodla som sa opäť roztancovať prsty po klávesnici. a tak tancovali.

XIV. Brunova revéria

Prišiel za mnou aj s mojimi topánkami v rukách. Mlčal. Nepotrebovali sme slová. Kľačala som na zemi a drobné kamienky sa mi zarývali do obnaženej kože nôh. Nazul mi topánky a členok pohladil bruškom palca. Nepozrel sa na mňa, nezdvihol zrak od mojich členkov.


Náhle vstal, pohľad upieral kamsi do diaľky, niekam kam ostatní nevidia a pouličné lampy nezasvietia. Ľavú ruku si vložil do vrecka a pravú, pravú mi podal skúmajúc roh ulice a krivky pouličných lámp.
Zachytila som sa a vstala. Nevyriekol jediné slovo a ja som nič ani počuť nepotrebovala, stačilo mi cítiť ako z neho sála teplo a mandľová vôňa.
Doviedol ma k drevenej lavičke, z ktorej sa už lúpala žltá náterová farba. Nechápala som, prečo niekto natrel lavičku nažlto. Prešla som prstami po jej zničenom hrboľatom povrchu a na končekoch prstov mi ostali lupienky farby. Rozhliadla som sa naokolo a ostatné lavičky boli hnedé, len táto jedna bola žltá.
Pozrela som sa mu na nohy. Čierno-biele mokasíny mu perfektne sedeli. Vlastne, ako všetko ostatné. Pozrela som sa mu do tváre. Stále na mňa nehľadel, len v ústach cmúľal cukrík. V prstoch žmolil obal.
Keď sa na mňa konečne pozrel, nevidela som mu v očiach výčitky, ale ani pochopenie. Na tvári mal absolútne nečitateľný výraz. Opäť sa pozrel na obal vo svojich rukách a takmer nebadane natočil trup mojim smerom. Rozhrýzol cukrík, zamračil sa a pozrel mi do očí. Hovorili: Máš jedinú šancu vysvetliť mi, čo sa stalo!
"Prepáč," vysúkala som zo seba.
Mlčal.
"Ona," slová mi na chvíľu uviazli v krku, "bola to známa, poznala som ju. Naposledy sme sa nerozišli v dobrom, chcela som jej len niečo vysvetliť."
"Ako to dopadlo?" prehovoril chladným tónom a vyviedol ma z miery.
"Nedopadlo. Nechcela ma počúvať."
"Čo sa stalo?"
Len som krútila hlavou, nechcela som rozprávať, zväzovali ma úponky popínavých rastlín mojej minulosti. Krútila som hlavou a knísala sa dopredu a dozadu.
Pustil papierik na zem a zovrel mi tvár do dlaní. Čelom sa oprel o moje.
"Manon, chcel by som ti pomôcť, ale ty mi to nedovolíš! Ako? Ako ti mám pomôcť?" šepkal a hlas sa mu vlnil. Zastrčil mi pramienok vlasov za ucho.
Pozrela som sa mu do očí.
A topila som sa.
Ako ešte nikdy.
A predsa už som sa utopila pred tým. Dávno predtým a teraz som si plytkú vodu mýlila s hlbočinou.
Pustil mi líca a tak som dostala facku od studeného vzduchu. Odniekiaľ vytiahol krabičku tenkých čiernych cigariet. Jednu si vložil medzi pery a zapálil. Sledovala som ako sa rozžeravil jej konček.
"Môžem?" neisto som sa opýtala.
Elegantnými rukami vytiahol jednu cigaretu a vložil mi ju medzi pery, ale zapaľovač nechal vo vrecku. Spýtavo som zdvihla obočie, ale on sa len naklonil bližšie. Musela som si pripáliť oňho. Vdýchla som dym a vyfúkla. Príjemne ma šteklil v pľúcach.
"Manon?"
"Bolí to!"
"Čo bolí, Manon?"
"Spomienky," šepkala som a pritom mi z úst vychádzal mliečnobiely dym.
Bruno mi vyfúkol dym do tváre.
"Nebudem ťa nútiť, Manon."
Jeho nedofajčená cigareta spadla k mojim nohám. Vstal a vydal sa smerom odkiaľ prišiel.
"Môžeš prísť ak budeš chcieť," prehodil ponad plece takmer nečujne.
Ostala som sedieť kým nezmizol za rohom. Sedela som na žltej lavičke a ostrý vietor prefukoval tenkú látku šiat a hrýzol nahé nohy. Sedela som bez pohnutia dlhé minúty len s echom nedávnych rozhovorov v ušiach a skoro dofajčenou cigaretou v prstoch.
Párkrát som potiahla a vstala. Ani som sa nenamáhala odstrániť zo stehien kúsky žltej farby. Vykročila som za Brunom, pretože to bolo momentálne jediné miesto, kam som mohla ísť.
V mysli som si prehrávala útržky dnešného večera, vybavovala som si každý záhyb jej sukne, jej krivky, každý prameň vlasov aj jej chvejúce sa pery.
Vybavovala som si jeho štíhle prsty a plné pery, a cigaretu medzi nimi, jeho mandľovú vôňu.
Vybavovala som si deň v tetovacom štúdiu, keď mi na nohách pribudli krvavočervené vlčie maky. Bolelo to.
Zaklopala som na dvere.
Otvoril mi.
Čeľuste stisnuté a v ústach cukrík.
"Takže chceš pomôcť?"
"Prečo to robíš? Si nejaký šialený samaritán?" opýtala som sa pochybovačne medzi dverami. Nechal ma stáť na prahu svojho bytu.
"A prečo nie?"
"To nie je odpoveď," zamrmlala som a štuchla som ho nechtom do hrude.
"Nie?" šepkal.
"Nie," odvetila som a on ma vpustil dnu.
"Chceš sa porozprávať?" opýtal sa a vošiel do kuchyne. Nalial si mlieko do pohára a ponúkol i mne, čo som so sklopeným zrakom odmietla.
"Nie som si istá."
"Manon..."
Mimovoľne som sa striasla. Chytil ma za ruky.
"Au," sykla som a vytrhla si poranenú ruku z jeho zovretia.
"Prepáč, nevedel som," povedal jemne a chytil ma za zápästie tak, aby videl na dlaň. Opatrne mi pobozkal neporanenú časť a vstal. Keď sa vrátil, položil si na kolená obväz, gázu a sklenenú fľaštičku s dezinfekciou. Začal mi čistiť ranu.
"Áu, to bolí!" zapišťala som, no len mi tuhšie zovrel zápästie a prikázal roztvoriť ruku.
"Ak to nevyčistíme, do rána ti to začne hnisať. A teraz drž!"
Poslúchla som.
"Ach," povzdychol si, "Manon, možno sa ti uľaví, keď sa z toho vyrozprávaš."
"Prečo to robíš?"
"Lebo si nemehlo a máš tú ranu špinavú a hlbokú."
"Vieš načo sa pýtam!" nástojila som a zovrela ruku v päsť.
"Kedysi som tiež potreboval pomoc," spustil si ruky do lona, "a keby som ju vtedy nedostal, už by som tu nebol, Manon."
"Čo sa stalo?" opýtala som sa a uprene hľadela na jeho zdvíhajúci sa a klesajúci hrudník.
Pozrel sa na mňa pohľadom, ktorý hovoril, že nevie, či mi môže čokoľvek povedať.
"Ak nie si ochotný prezradiť mi niečo o sebe, nežiadaj to odo mňa."
"Pripomínaš mi niekoho, koho som kedysi poznal," povedal a pohľad mal neprítomný.
"Koho?"
Opäť mi polial ruku dezinfekčným prípravkom, ktorý začal nechutne peniť a ukrutne štípať.
"Niekoho, koho som miloval," zašepkal do hrdla otvorenej fľaštičky, ktorú následne uzavrel a odložil. Na ranu mi pedantne poukladal štvorčeky gázy a začal mi ruku obmotávať obväzom.
"Poviem ti časť svojho príbehu, keď mi ty povieš časť svojho," navrhla som.
Prikývol.
"Ale začni," nabádala som ho, pretože som v sebe nevedela nazbierať dosť odhodlania prezradiť čokoľvek komukoľvek, nie tobôž ešte neznámemu mužovi.
Povzdychol si a díval sa len na biely obväz.
"Bol som ešte malý chlapec, keď otec zomrel. Ani pred tým sme na tom neboli obzvlášť dobre, malý byt, žiadne auto, ale potom, potom to bolo horšie. S mamou sme sa presťahovali do podnájmu k jednému Rusovi. Vlastnil a prenajímal tri byty a v tom najmenšom sme bývali my.
Mama si vzala dve práce a aj tak nikdy nestíhala platiť nájomné včas. Potom vždy odišla na celý večer a keď sa vrátila, vždy mala strapaté vlasy, čerstvú modrinu a pohľad sklopený. Vtedy som nechápal, čo sa deje, pochopil som to neskôr. Stále mám v pamäti jej bolestný výraz, keď prišla, keď si sadala ku mne na pohovku."
Keď skončil s obväzovaním, pobozkal mi ruku a dlaň mi ukryl medzi svoje. Nedíval sa na mňa, nebol v tomto svete, bol inde, niekde kde som nedočiahla.
"Bývali sme tam roky, až kým som nebol dosť veľký a nepochopil, čo musí robiť, aby nás ten hajzel nevyhodil.
Ale raz som sa už nezdržal," zatínal čeľuste až som videla ako sa mu napínajú šľachy na krku, "zmlátil som ho v ten večer, keď prišla mama celá ubolená s natrhnutou perou. Sadla si ku mne, pohladila ma po vlasoch a ja som si všimol, ako jej spod sukne po pravej nohe tečie pramienok krvi. Vstal som a zaklopal som na dvere jeho bytu.
Otvoril mi so slovami, čo chceš, ty skurvysyn, a ja som mu vrazil. Spadol na zem. Sadol som si obkročmo na jeho veľké brucho a mlátil som ho, mlátil som ho tak, až som mu vyrazil zuby, až sa zadúšal vlastnou krvou. Ani neviem, kto ma z neho odtiahol.
Museli sme sa vysťahovať. Presťahovali sme sa ešte do horšieho bytu."
Na malý moment sa pousmial.
"A oproti bývala Lauren. Bola o niečo mladšia než ja a mala neskutočne dlhé nohy a božský zadok. To bolo prvé, čo som jej pochválil a dostal som facku. Vždy nosila slnečné okuliare a tričká, ktoré jej nikdy nezakrývali brucho. Chodili sme do rovnakej školy, na rovnaké hodiny, ale nerozprávali sme sa. Sedel som vzadu a prepaľoval som jej zvlnený chrbát a ohnivé vlasy. Bol som tichý, dobre som sa učil, ale bol som chudobný a nosil som obnosené veci z charity. Nikto sa so mnou nebavil. A ona už vôbec. Bola typické populárne dievča.
Raz potrebovala pomôcť so školou a zaklopala na naše dvere. Povedala, že ak sa o tom niekto dozvie, že mi odreže vtáka hrdzavou pílkou," zasmial sa, "začal som ju doučovať. Občas priniesla pivo, alebo jointa, ktorý som si nikdy nedal. Bola v mojich očiach dokonalá, smiala sa tak, že to vo mne zvonilo. Občas ma len tak pobozkala a povedala, že sa už nudí, že jej stačím aj ja.
A potom sa dala zlákať na drahé autá a drinky a už neklopala.
Mama ochorela. A ja som zháňal spôsoby, ako zohnať peniaze. Aj som spôsob našiel, ale mohlo ma to stáť krk."
Keď zmĺkol, všimla som si aká som napätá. Držala som ho za ruky.
"A ďalej?"
"Možno inokedy," povedal a pozrel sa na mňa. Hlas nemal taký mocný ako inokedy a v očiach nemal tú svoju typickú iskričku.
"Mrzí ma to," zašepkala som.
"Nemusí."
"A predsa..."
"Pripomínaš mi ju," mala som dojem, že to hovorí skôr sebe ako mne, "a zároveň si úplne iná, taká aká ona nikdy byť nedokázala."
Položil mi ruku na líce. Mal ju studenú. Zakryla som ju oboma rukami a pootočila hlavu tak, že sa mi pery stratili v jeho dlani. Pobozkala som mu ruku.
Pozrela som sa mu do očí.
Už dlho som sa necítila tak bezpečne. Mala som dojem, že práve tu sa stratí to, že nie com celá, že som rozlámaná na kúsky. Aj on bol rozlámaný, ale na rozdiel odo mňa, to vedel zamaskovať za krásny úsmev a hlboký hlas.
Sadla som si mu obkročmo na stehná.
Spojila som si ruky na jeho šiji a hľadela mu do očí.
Vošla som mu pravou rukou do vlasov. Zavrel oči. Prisunula som sa bližšie k teplu jeho tele a pobozkala mu kútiky úst.
Objal ma okolo pása. Začala som mu bozkávať krk, sánku. Pobozkala som ho na ústa a začala mu rozopínať košeľu. Horela som.
Okvetné lístky vlčích makov spálilo ostré poludňajšie slnko. Najprv sa zošúverili, odpadli a na zemi začali černieť. Stonka sa skrútila a padla do prachu ako strelený pištoľník. Pomaly tak umierali všetky vlčie maky okolo železničnej trate.
Zasypal ma horúcimi bozkami. Vedela som, že ma spália.
Prikryl mi ruky, aby som mu nemohla rozopnúť košeľu ešte viac.
"Manon," zašepkal a oči mal zatvorené, čelom sa oprel o to moje, "nemusíš to robiť."
"Ja viem," šepla som mu do vlasov a vyslobodila si ruky, "ja viem."
Rozopla som mu všetky gombíky, košeľa skončila na zemi.
"Nemusíš, Manon," pokrútil hlavou a stále sa na mňa nepozrel.
Zlomení ľudia občas robia zúfalé veci, aby sa necítili zlomení. Zlomení ľudia vyhľadávajú spoločnosť iných, ktorým popukalo srdce, pretože pri nich majú pocit, že im niekto rozumie.
Občas zlomené srdcia dokážu tĺcť v jednom rytme, pretože vedia, čo bolí a čo dokáže utíšiť tichý, nečujný plač spálenej duše.
A občas vedia spolu jednoducho mlčať a ticho nie je zaťažené samotou. Niekedy to stačí, že dve zlomené srdcia vypĺňajú jeden priestor, prekrývajú sa a nevedno ako, zostane menej dier, ktorými prechádza bolesť.
Aspoň na chvíľu.
"Nemusíš, Manon," šepkal pomedzi bozky.
"Chcem!"
Bola som ako rozpálená a vyprahnutá púšť a on bol pre mňa výdatným dažďom, bola som čírou vodou v studni pre jeho vyprahnuté hrdlo. Boli sme si slnkom, ohňom a vodou, aspoň na okamih.
Vložil mi ruky pod zadok a nadvihol, skrížila som si nohy tak, aby som ho nimi objímala okolo trupu. Zodvihol sa a odniesol ma do spálne do mäkkej postele.
Cítila som jeho pery všade, teplo jeho rúk a jemnosť dotykov, jeho hlad a túžbu, jeho samotu a zlomené, roztrhané srdce.
Lepila sa na mňa jeho vôňa, mentolový dych.
A chvíľu sme nestáli sami za seba proti svetu, jednoducho sme boli a svet sa mihal okolo nás, akoby bol len starý známy.
Jednoducho sme len boli.

obr z pinterest.com
gif z weheartit.com
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Mirka. Mirka. | Web | 17. března 2018 v 23:59 | Reagovat

Čím ďalej, tým napínavejšie. Teším sa na ďalšie pokračovanie 😊

2 Erin Walentine Sammael Erin Walentine Sammael | Web | 19. března 2018 v 19:47 | Reagovat

Nádhera O_O

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
Obrázky k článkom používam z dev, tbl a wht, pri iných zdroj pripíšem.

↑↑↑ by Knihofil18↑↑↑
↑↑↑Lexi↑↑↑
↑↑↑ by NikaRoovy↑↑↑