Blog je chránený autorským právom, preto je prísne zakázané kopírovať jeho obsah!!!
Pre nedostatok času Yasemin prestáva písať poviedky na prianie,iba ak by ju objednávka zaujala!

XII. Tranzitórny návrat

15. října 2017 v 9:44 | Yasemin O. |  Dievča, ktoré trhalo vlčie maky
Salut, mes amis!
Snažím sa študovať, ale nejde mi to. Jednoducho to nejde.
Desí ma všetko. Od chrobákov na stene, cez prednášajúcich až po celé mesto. som stratená...


Martin Petřek - Fairytale of Ours (jedna z najdokonalejších vecí na svete od veľmi talentovaného mladého muža)

XII. Tranzitórny návrat


Bruno mi zapálil, dnes asi už siedmu, cigaretu. Potiahla som a snažila som sa nevydýchnuť, až kým ma neboleli pľúca. Neochotne som vyfúkla obláčiky dymu a potiahla som tak silno, že sa konček začervenal.
"Ak sa tým snažíš dať niekomu signál, mala by si sa nakloniť z okna, nech to indiáni vidia," prehlásil Bruno nezaujato a prepol program v televízií. Rozvaľoval sa na pohovke a prepínal animované seriály. Ja som stála pri otvorenom okne, až kým nebolo načase zahasiť cigaretu. Zatlačila som ju do bieleho popolníka s nápisom Tijuana.
Usadila som sa na kraji gauča pri jeho hlave, skrížila som si nohy do tureckého sedu a nezaujate som sledovala reklamu na plastelínu. Pocítila som, že sa posunul a zložil si hlavu na moju ľavú nohu. Mimovoľne som sa mu hrala s hebkými vlasmi. Omotávala ma mandľová vôňa. Prečesávala som mu vlasy ako vietor steblá trávy, šteklili ma, ale nechcelo sa mi prestať.
Obkrúcala som si ich okolo ukazováka.
"Ostali sme sami," šepkala som azda vlasom či televízoru.
Mlčal.
"Len a len kvôli mne."
Po reklame na zubnú pastu pustili mne neznámy animovaný seriál.
"Najprv odišiel čerešňový chlapec, potom Delilah, pestúni. Ostali sme dvaja a teraz už sme každý sám za seba. Je to ako keď kvet postupne a nevoľky stráca lupene. Až kým nemá čo stratiť."
Dýchala som takmer nečujne a štíhlymi prstami som mu prešla po spánku, líci a ostrej sánke. Hoci bol oholený, pomaličky som začala vnímať rozdiel na miestach, na ktoré dobre nedovidel.
Pohľadom som skĺzla k jeho očiam. Pozeral sa priamo na mňa. Čakal. Počúval. Myslím, že sa mi snažil porozumieť.
"Keď odišiel prvýkrát, myslela som si, že už sa viac nezvládnem pozerať na svet. Roztrhala som fotky nalepené nad posteľou a všetky darčeky ukryla pod posteľou v škatuli od bratových topánok. Bolo tam všetko. Od kamienkov, vlčích makov zaliatych v skle či plaste až po náhrdelník z bieleho zlata. Pochovala som ich pod hrubou vrstvou prachu.
Napokon sa opäť vrátil, keď som svoj život začala zliepať z roztrieštených črepín. Vrátil sa so zväzkom balónov a škatuľkou belgickej čokolády. Vrátil sa v roztrhaných rifliach a vyťahanom tričku I love Brusel.
Vrátil sa, aby môj život zas a znova rozmetal na márne kúsky, hoci to sám ani netušil, nechcel.
Vrátil sa a za uchom mal čerešňovú lízanku, tak ako obyčajne."
Stála som vo dverách strapatá, v priveľkej košeli a príliš žltých nohavičkách. A on sa na mňa len tak usmieval aj so sprostými balónmi a prašivou čokoládou. Usmieval sa, akoby si len skočil domov pre foťák. Vietor mu strapatil neposedné zlaté vlasy.
"Lízanku?" podal mi ju.
Hodila som mu ju rovno do stredu čela a tresla som vchodovými dverami.
Oprela som sa chrbtom o biele drevené dvere a zviezla sa až na podlahu. Studená dlažba ma chladila na zadku a uši mi pílil jeho medový hlas.
Vždy mi zvykol recitovať, keď som nebola v dobrej nálade. A keď to nepomáhalo, začal spievať, a to veľmi, ale veľmi falošne.
Už už som sa pripravovala na nejakú španielsku serenádu, ale jediné čo som počula po tom, ako dozneli posledné verše bolo tiché: "prepáč," a vŕzganie starej bránky.
Rýchlo som sa postavila a vybehla pred dom. Balóny leteli k oblakom a čokoláda ležala na chodníku. Vonku nebolo ani vtáčika letáčika.
Vietor mi nadvihoval košeľu a starý pán, venčiaci svojho príliš chudého a príliš hnedého chrta, sa začudovane pozrel mojim smerom. Spod lemu košele sa na neho smiala včielka na žltých nohavičkách.
Zavrela som dvere. Nehlučne som sa vrátila do tmavej podkrovnej izby a vliezla do skrine.
Sedela som tam a hojdala sa spredu dozadu a naopak, akoby to mohlo pomôcť pozliepať môj znovu roztrieštený svet.
Snažila som sa pochopiť, ako sa ten parchant dokázal vrátiť po tom všetkom. A hlavne som nechápala, prečo ma to v skrytku duše tešilo.
Zatínala som ruky do pästí, žmolila košeľu a nevedomky sa mi podarilo odtrhnúť dva najspodnejšie gombíky.
V hlave sa mi prehrávali udalosti z predošlého roka.
Obrazy sa mi vynárali s hĺbky mysle a zanechávali krvavé šrámy všade tam, kde prešli, zanechávali stopy na každej jednej bunke, ktorej sa dotkli.
Do detailu som si vybavila jeho bodkované tričko, šedé bermudy a okopané zelené Conversy na chlpatých nohách, keď mi prišiel len tak oznámiť, že odchádza do Belgicka a nemá cenu to skúšať na takú diaľku. Bolelo by to ešte viac.
Zatínala som zuby, keď som si uvedomila, ako som na neho vrieskala, plakala, prosila ho na kolenách, ale bezvýsledne. Bolelo to.
Bolelo to.
Nepopísateľne.
A potom s každým dňom viac a viac.
S každou fotkou s peknou slečnou na sociálnej sieti.
Zrušila som ich všetky, neodpovedala na e-maily, textovky, hovory.
A potom sa prestal snažiť.
Štyri mesiace som nevedela, že existuje. Vytesnala som ho z hlavy. Vyhnala som ho tancom a hudbou.
A cigaretami.
A alkoholom.
Nechápala som, prečo sa vrátil, keď som poskladala svoj kartový domček a zas ho rozmetal ani prečo som ho nechcela postaviť.
Keď som konečne vyšla zo skrine, už na mňa čakal Ruben. Mal odreté hánky a rukávy vyhrnuté nad lakte. Vonku sa stmievalo a pouličné lampy sa mi svojím svetlom smiali do tváre.
"Bol tu?"
Mlčala som.
"Zrovnal som mu ciferník," oznámil mi a zvrtol sa na odchod. Vo dverách zastal a ešte pozbieral všetky zápalky a zapaľovače. Nastrkal si ich do vreciek na nohaviciach.
"Nech sa tu radšej nepretŕča!"
Ešte v tú istú noc som našla jeho číslo. Nevedela som, či ho ešte používa, ale na jednej strane som dúfala, že áno a na druhej som prosila Boha, aby mal nové.
- Tam kde sme zvykli, v čase, ktorý nám patril...
Napísala som esemesku, ale hneď po odoslaní som to oľutovala. No napriek tomu som 03:00, v čase kedy sa schádzajú čarodejnice a blázni, stála v parku pred kaplnkou svätej Kataríny.
Čakala som, mesiac mi svietil nad hlavou. Zakrúcala som sa do svetra pevnejšie, nevedno či mi bola zima, či som sa snažila aby môj žalúdok ostal na mieste. Čakala som dobrú hodinu. Krútila som hlavou nad tým, aká som bola sprostá. V parku nebolo ani živej duše. Skontrolovala som si telefón.
Nemáte žiadne nové správy.
Nemáte žiadne neprijaté hovory.
Vložila som mobil do bezpečia svojho vrecka na vyťahanej mikine z výpredaja. Všetky moje veci boli z výpredajov a secondhandov.
Vykročila som po kamennom chodníčku, ktorý viedol, a možno ešte aj vedie, priamo k ceste. Kamienky mi škrípali pod nohami.
A zrazu som nič nevidela.
Niekto mi rukami zakryl oči. Bolo z nich cítiť lacné mydlo, ktoré mávajú na pumpách a bistrách popri diaľnici.
Vykríkla som a snažila sa tie ruky strhnúť.
"Marko?" skúsila som.
"Polo," odpovedal veľmi známy hlas a nasledovne sa môj dych upokojil.
"Prepáč. Prepáč mi to všetko," šepkal mi do ucha.
"Aj mňa to mrzí."
Ruky mi skĺzli z očí a ovinuli sa mi okolo pása. Oprela som si hlavu dozadu a cítila jeho bradu na temene. Bol to zvláštny pocit. Cítila som istotu a zároveň som ľutovala, že ho neodstrčím a nevyškriabem mu oči z jamiek. Cítila som sa opäť poskladaná, celá, no zároveň zo mňa niečo unikalo do neznáma a ja som to nevedela zachytiť.
"Hrozne to bolelo," vypadlo zo mňa cez stisnuté pery.
"Viem."
Vytiahla som z vrecka čerešňovú lízanku.
Odbalila.
A vložila mu ju do úst.
Pevnejšie ma zovrel v náručí. Chcela som utiecť aj zostať. Zavrtela som sa.
"Neodchádzaj, prosím," zamumlal trochu smutným hlasom a ja som nedokázala odmietnuť. Ponorila som sa do toho opäť a dúfala som, že tentoraz ma vlny nerozbijú o bralá.
Ale to som ešte nevedela, čo má prísť.


"Chceš sa dnes trošku rozptýliť?" opýtal sa Bruno ešte stále ležiac na mojom stehne. Oči mal zavreté a tvár bez znaku akejkoľvek emócie. Pripomínal figurínu vo výklade.
"Uhm?" neisto a úplne inteligentne zo mňa vypadlo.
Otvoril oči a rozosmial sa. Smial sa tak silno, až sa mu triaslo celé telo a spolu s ním aj to moje. Vrchná pera sa mu odhrnula a svietili na mňa jeho perlovo biele zuby. Zaprela som sa a zhodila ho z gauča, ale ten debil sa smial ďalej.
"Ne..." smial sa. "Nemyslel som to tak, ako si myslíš, že so to myslel!"
Pomedzi smiech som mu nerozumela a so zdvihnutým obočím som na neho hľadela, až kým mi to nevysvetlil: "Myslel som, či by si mi nepomohla v bare."
"Fajn," prenesiem odhodlane.
"Prídeš na iné myšlienky," oznámi a prevalí sa ako psík, ktorému prikážete aby váľal sudy. Pozviechal sa na štyri a následne vstal. "Poď niečo pre teba mám."
Vstala som a kráčala za ním. Mieril do spálne. Zastala som vo dverách a oprela sa o rám dverí. Prekrížila som si ruky na hrudi. Podozrievavo som sa na neho pozerala. Stál ku mne chrbtom, širokým a pevným. Spálňa príjemne voňala mandľami.
"Neurobil by som nič, čo by si nechcela," prehodil ponad plece a zo spodnej zásuvky vytiahol neveľký papierový balíček. Hodil ho po mne. Samozrejme, že som ho nechytila, spadol dole k mojej dôstojnosti a sebaúcte.
"Rozbaľ si to, vyskúšaj a nekomentuj, nepýtaj sa."
S týmito slovami prešiel okolo mňa a tľapol ma po zadku.
"Hej!"
Cmukol perami a oznámil mi, že ma čaká dole v bare, mám sa dať dokopy, zamknúť a prísť.
Otvorila som papierovú krabičku. Ležala v nej čierna látka.
"To si mám z nej učiť sutanu?" zakričala som v márnej snahe o to, aby ma počul. Avšak, ukázalo sa, že sú to obyčajné čierne šaty po kolená, takmer bez výstrihu a vzadu s rázporkom. Pousmiala som sa. Nechcela som vedieť kto ich nosil predo mnou, alebo komu boli určené. Obliekla som si ich. Obzrela som sa v zrkadle, zopla si vlasy do chvosta. Nemala som ideálnu postavu, ale nepraskli na mne ani mi neboli príliš krátke. Opláchla som si tvár vodou a usúdila, že nemá cenu sa líčiť, tak či onak, nemala som potuchy, čím by som sa mohla nalíčiť a už vôbec nie, že na čo by to bolo dobré. Zastrčila som si odstávajúce vlasy za uši, čo nemalo žiaden efekt, pretože boli prikrátke.

Pretočila som očami a vybrala sa do baru.



**obr. z pinterest. com
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Eleanor Eleanor | Web | 17. října 2017 v 1:10 | Reagovat

Opět krásné a kde máš ten design?

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
Obrázky k článkom používam z dev, tbl a wht, pri iných zdroj pripíšem.

↑↑↑ by Knihofil18↑↑↑
↑↑↑Lexi↑↑↑
↑↑↑ by NikaRoovy↑↑↑