Blog je chránený autorským právom, preto je prísne zakázané kopírovať jeho obsah!!!
Pre nedostatok času Yasemin prestáva písať poviedky na prianie,iba ak by ju objednávka zaujala!

XI. Čerešňová víla

18. června 2017 v 10:33 | Yasemin O. |  Dievča, ktoré trhalo vlčie maky
Salut, mes amis!
Po dlhej dobe opáť prebúdzam k životu Dievča, ktoré trhalo vlčie maky.
Dúfam, že si poviedku podaktorí ešte pamätáte a nová kapitola sa vám zapáči ;)

XI. Čerešňová víla

Tak ako som sa rýchlo zosypala, rýchlo som sa aj pozliepala. Bruno si tú zmenu všimol.
"Deje sa niečo?" opýtal sa, keď som sa mu prestala chvieť v náručí a úplne stuhla.
Pokrútila som hlavou. Na to jediné som sa zmohla. Nechápala som, čo sa so mnou deje, pretože som si odvykla prejavovať emócie pred ľuďmi. Väčšinou nestáli o to, aby ma pochopili, nechceli pochopiť, počkať na ďalšiu kapitolu s hádankami o mojej osobnosti. A vždy to bolelo.


Hrdzavá bránička do záhrady ostala pootvorená a nejaký barbar poodtŕhal červené lupene pre vlastnú potechu. Ležali popadané v blate. Bolo mu jedno, že trpeli, hlavne, že sa za ten čas pobavil. Ostali ležať pošliapané a zneužité v blate.
A to ma teraz znepokojovalo.
Viac ako prízemný mráz okvetné lístky vlčích makov.
Obrátila som hlavu k oknu a pozorovala plazivé mračná. "Prepáč," šepla som, bohvie či sebe, či jemu.
"Nič sa nedeje," odpovedal mi monotónne a akoby z povinnosti ma pohladil po líci, vstal a podišiel k oknu. Prehrabol si husté vlasy a odhrnul záclonu tak, aby sa mohol kochať pohľadom na ulicu.
Au.
Zabolela ma moja ženská hrdosť.
Stonky kvetín sa zlámali poď ťažobou priveľkých kalichov.
Posledné kvapky kávy zmizli v mojich ústach. Chutili príliš horko. Chutili ako život.
Prehrabla som si vlasy a vstala. Sánka sa zaťala sama od seba. Uznala som za vhodné, že bol čas ísť.
Ale kam?
Na ulicu, ty hlúpa hus! Tam predsa patríš! Medzi odpad a bedač.
Vložila som si ruky do hlbokých vreciek na čiernej mikine a bez slova som odomkla vchodové dvere, odopla ochrannú retiazku a bosými nohami vykročila z bytu. Bolo mi jedno, že mám na sebe iba mikinu a nohavičky, vkrádal sa do mňa pocit, že odísť je správna možnosť.
Po dvoch bolestivých krokoch na chladnej dlažbe chodníka ma zastavili ruky, ktoré sa mi ovinuli okolo pása.
Horúce ruky vkĺzajú pod šaty a pulzujú na pokožke. Ovíjajú sa oko drieku a smerujú vyššie...
sprevádzané...
horúcimi bozkami...
mäkkých pier.
"Kam ideš, víla?"
"Som Manon, nie víla," šepla som do vetra, čo oblizoval moje nahé nohy a poblednuté líca. Chladné dlažobné kocky ma štípali do chodidiel.
"Víla s čerešňovými bozkami," šepkal a jeho horúci dych mi vyvolával zimomriavky. No možno to bolo len chladom.
"Nie, žiadna čerešňová víla," hlesla som a snažila sa vykrútiť. Nohy ma oziabali a pery sinaveli. Toto ráno bolo atypicky chladné.
"Trasieš sa," oznamoval mi, akoby som to sama necítila.
Prestupovala som z nohy na nohu.
"Poď dnu, víla."
"Nie, znovu nechcem byť čerešňová víla!"
Podlomili sa mi kolená, jabĺčka zaduneli o chodník.
"Vstaň, prosím!" Bruno ma chytil pod pazuchy a snažil sa ma zodvihnúť, ale moje telo nespolupracovalo.
"Už ťa tak nebudem volať, len vstaň."
Ale ja som nemohla. Nevedela som ako. Moja myseľ bola plne zaneprázdnená spomínaním.
A tak ma vzal na ruky.
"Si studená."
Vážne? Nehovor!
Nikto nechcel drzé tulipány, a tak odkvitli v opustenej záhrade samé bez toho, aby si ich niekto povšimol.
"Začalo to tým, vieš?" bolestne som sa pousmiala, zatiaľ čo ma niesol hore schodmi.
"Čím?"
"Aj to tým skončilo," vravela som hľadiac pred seba.
Položil ma do postele, prikryl dekou a vsunul sa ku mne. Neprítomne som kreslia do hebkej deky neidentifikovateľné obrazce.
"Povieš mi to?"
Oprela som sa hlavou o pokrčené kolená.
"Nemám kam ísť," oznámila som bez náznaku emócie v hlase. Aspoň som si to myslela.
"Chceš zostať?"
"Nemám ti ako zaplatiť."
"Môžeš mi pomáhať v bare."
"Máš auto?"
Dunivo sa zasmial. "Motorku, prečo?"
"Aj on mal," šepkala som takmer nečujne.
"Kto?"
"Čerešňový chlapec," odpovedala som a vystrela chrbát.
"Chceš o ňom hovoriť?"
"Zoberieš ma po veci?"
"Ak chceš," mykol plecom.
Prikývla som a zložila som sa mu na hrudi do klbka.
"Ale až zajtra, dnes by mal byť Ruben doma a už ma nechce vidieť."
"Čerešňový chlapec?"
"Nie, hlupáčik! Môj brat," ozrejmila som tak veľmi samozrejmú informáciu, že mi bolo divné, že tento fakt mu doposiaľ unikal.
"Kúpim ti cukrovú vatu?"
"Nie, lízanku!" odpovedala som mu a siahla po červenej okrúhlej lízanke. Zaplatil.
"Budeš mať červený jazyk, Manon!"
"Nech!"
"Daj mi ochutnať!"
Podala som mu červenú dobrotu na paličke, ale on sa na mňa pozrel ako na blázna. Usmial sa a dal mi pusu.
Prvú pusu, ktorú som dostala.
Letmo sa mi obtrel o pery. Ľahučko, ako obláčik cukrovej vaty.
Prekvapene som zažmurkala očami.
"Chutíš ako čerešňa!"
Neodpovedala som, len som sa zapýrila až po korienky uší.
"Poď!" potiahol ma za ruku.
Preplietli sme si prsty a tisli sa pomedzi ľudí v preplnenom zábavnom parku. Vrcholilo leto, a preto bol inokedy takmer prázdny lunapark plný rodín s deťmi, skupiniek kamarátov a zaľúbených párov. Dievčatá mali krátke sukne a chlapci vyžehlené košele.
A potom sme tu boli my.
On v pásikavom tričku a hnedých bermudách. V sandáloch a so zvyškom modrej cukrovej vaty v kútikoch úst. Pozeral na mňa orieškovými očami a celá jeho pehavá tvár sa na mňa usmievala. Spod rukávov mu svietila biela neopálená koža, ktorá kontrastovala s jeho opálenými rukami, ale len po lem trička. Keby zvolil kratší rukáv, bolo by dobre vidieť ako sa opálil len okolo trička.
A ja v ružovom tričku s Mickey Mousom a ošúchaných šortkách, ktoré som nosila celé leto spolu s nie už bielymi teniskami. S čerešňovou lízanou v ruke a vlasmi poletujúcimi v teplom vánku.
"Poď, vezmem ťa na kolotoč!" ponúkol sa a ťahal ma k nemu. Usmievala som sa pri pohľade na nadskakujúce kone.
Sadli sme si na dva vraníky a jazda sa začala. Netrvala dlho, ale mne to stačilo. Svet sa točil, v pozadí hrala cinkavá tradičná kolotočiarska melódia a on ma hanblivo držal za ruku. Bolo to krásne.
Moje prvé rande a prvá pusa.
Pomohol mi vystúpiť a prišla druhá.
"Stále chutíš po čerešniach," prehlásil.
Od stánkara kúpil papierové vrecko sladkých čerešní. Vyliezli sme na strechu jedného z karavanov a strieľali sme po ľuďoch kôstky. So smiechom sme sa zvalili na strechu vedľa seba a chytali sa za bruchá od smiechu. Ostali už len dve čerešne spojené stopkou. Zavesil mi ich na ucho a povedal, nech si ich nechám na pamiatku.
Ešte v ten istý deň som ich zjedla.
A tak mi celé leto nosil čerešne a každý pondelok čerešňovú lízanku.

Ešte teraz mám tú poslednú odloženú v hracej skrinke.

obr. z pinterest.com
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
Obrázky k článkom používam z dev, tbl a wht, pri iných zdroj pripíšem.

↑↑↑ by Knihofil18↑↑↑
↑↑↑Lexi↑↑↑
↑↑↑ by NikaRoovy↑↑↑