Blog je chránený autorským právom, preto je prísne zakázané kopírovať jeho obsah!!!
Pre nedostatok času Yasemin prestáva písať poviedky na prianie,iba ak by ju objednávka zaujala!

X. Chyť ma, Ma!

22. května 2016 v 10:59 | Yasemin Other Van de Notte |  Dievča, ktoré trhalo vlčie maky
Salut!
Po dlhej dobe opäť prihadzujem slová do kôpky rozliatych cieľov. ;)
Je trošku iná, tak, hádam sa vám bude páčiť ;)

X. Chyť ma, Ma!


Slnko sa pomaly šplhalo vyššie a vyššie, keď sa Ruben vrátil domov z ďalšej namáhavej zmeny v továrni na súčiastky. Celé telo ho bolelo. Zíval na plné ústa, keď zatváral dvere. Pretrel si oči, hodil ruksak do kúta za kuchynský stôl a zvlažil si rozpálené hrdlo pohárom vody.
Počas šichty úplne zabudol na hádku so sestrou a ani teraz si nespomenul. Všetko bolo tak ako zvyčajne, v dome panovalo ticho, v drese boli špinavé taniere a na šnúre sa sušilo oblečenie, ale predsa tu bol prazvláštny aspekt, ktorý mu unikal. V dome nebolo počuť ani dych, ani zvyčajné nahnevané zvolanie, nech toľko netrieska vecami.
Ruben zastal uprostred kroku.
"Manon?"
Avšak odpoveďou mu bolo len jeho echo v prázdnom dome. Zrazu mal pocit, akoby sa mu vysmievali. Vysmievali sa mu jeho vlastné ústa, vysmievali sa mu zle natiahnuté kukučkové hodiny. Vysmievali sa mu kvety v črepníku a vysmievala sa mu jeho vlastná duša.
"Manon?!" zvolal a rozbehol sa po schodoch do jej izby. Bola prázdna, posteľ ustlaná a veci prevesené cez jej kraj presne ako včera. Dokonca aj okno ostalo otvorené a vpustilo dnu neprirodzený chlad.
"Do riti!" zanadával a chytil sa za hlavu. "Čo som to urobil?"
Vytiahol telefón z vrecka nohavíc a vytočil.
"No ták, dvihni to!" prosíkal. Ale linka len zapraskala a oznámila, že môže nechať odkaz. "Do riti! Do riti prekliatych bohov!" zúril sám na seba.
Okamžite zdrapil bundu a kľúče. Bál sa o svoju malú sestričku, áno, vždy pre neho bude jeho malá sestrička. Zbehol dole schodmi a jeho kroky duneli celým domom. Bol si vedomý toho, že ju musí nájsť, musí sa jej ospravedlniť a konečne jej byť oporou.
V hlave si prehrával celú hádku. Nikdy by mu nenapadlo, že to jeho sestru tak zoberie, vždy ju pokladal za silnejší článok ich dua. Vybehol z domu a dvere za ním len naprázdno klapli. Nasadol do svojho auta, na ktoré si musel ťažko zarobiť. Tresol dverami, za čo by si bol inokedy vynadal, ale teraz nemal na to čas, mal väčšie starosti.
Otočil kľúčikom v zapaľovaní a ani nepočkal, kým začne motor pekne priasť. Vyštartoval a Dodge hlasne zakvílil. Ale Rubenovi to bolo jedno. V podliatych očiach sa mi leskla cesta pred ním, ale za nimi, v ich hĺbke nepovšimnutia, blikali obavy a katastrofické scenáre. Zahol prudko doprava a preradil. Všetko robil mimovoľne, pretože sa sústredil na to, kde ju má ísť hľadať. Nevedel. Celý svet bol bielym miestom na mape nápadov.
Preradil.
Pridal.
Bezohľadne to rúbal poľnou cestou, pretože tade sa vyhol rannej špičke mieriacej do mesta.
Za všetko môžeš ty! Pokrikoval na neho tichý hlások. A on len pokrútil hlavou. Starý Dodge len nadskakoval a preklínal svojho šoféra a šofér preklínal svoju zadubenosť.
"Ale aj ona mohla mať rozum!" snažil sa zmierniť výčitky.
Okolo neho sa mihali stromy, polia a mračná prachu. V diaľke sa už črtali siluety mesta kúpajúce sa v slnečných lúčoch. Nervy mal na prasknutie. Každučká jeho pochabá bunka pulzovala.
Prudko zabočil a vyletel na hlavnú cestu. Ozvalo sa trúbenie pobúrených vodičov, no mladík len kŕčovito zvieral volant, plyn zašliapnutý až na podlahu. Nemotorne obiehal ďalšie a ďalšie autá. Vôbec si neuvedomoval riziko.
Už jasne rozoznával prvé budovy na začiatku mesta. Spomalil.
Autodielňa? Vlaková stanica? Nejaký hostel?
Nevedel kde má začať. Rozhodol sa začať v autodielni ich priateľa Marxa. Zamieril do západnej štvrte mesta. Marx bol jedným z veľmi mála priateľov, ktorého mali.
O necelých desať minút k nemu dorazil. Odstavil auto priamo pred dielňou, neunúval sa ani vypnúť motor a vybehol z auta. Rozrazil kovové dvere a našiel Marxa. V podstate len jeho nohy, ktoré trčali spod auta. Nikto iný také veľké nohy nemal.
"Marx!" zvolal.
"Ruben? Si to ty?" ozvalo sa spod podvozku. "Tak ma asi vytiahni!" šomral.
Ruben ho zdrapil za členky a škubol. Spod pokazeného jaguára vyliezol dlhý, chudý opálený mladík s krivými zubami.
"Nebola tu Manon?"
"Fúha..." zaváhal mechanik a poškriabal sa po mastných vlasoch. "Od toho incidentu som ju nevidel. Stalo sa niečo?" Ale odpovedi sa mu nedostalo, pretože motor starého auta už bolo počuť menej. Ostal stáť ako vyjavený.
"Do pekla!" znelo v aute, ktoré sa hnalo na stanicu.
Tmavé vlasy mu padali do očí, ktoré sa skleneno leskli.
Ako ju chceš nájsť v tomto veľkom meste, ty somár?
"Neviem!" odvetil vnútornému hlasu. Zaparkoval na parkovisku pred stanicou, vypol motor, ale ruku vrátil naspäť na volant. Oprel si čelo o jeho stred.
Bol si istý, že ju nenájde. Nemalo to význam. Pretože človek, ktorý nechce byť nájdený ani nájdený nebude. A on z toho išiel zošalieť.
Bolo to dávno.
Tak veľmi dávno.
Bolo to tak strašne dávno, kedy súrodenci vedeli, čo je to radosť z banalít.
"No tak, Ma! Chyť ma, Ma!" volalo chlapča na svoju malú sestričku.
"LUBEN!" so smiechom na neho kričala a v bucľatých lícach sa usadili jamôčky.
"Chyť ma, Ma!" zvolalo chlapča, ktoré sa zakrútilo okolo rozkvitnutej jablone. Drobné dievčatko s ryšavými vláskami sa usmialo štvorzubým úsmevom, nemotorne sa tackalo vpred. Tľapkalo rúčkami a smialo sa.
"Luben!" zvolalo a brat sa zasmial, pretože nechápal, prečo ešte nevie pekne rozprávať. Ostal stáť a čakal, kým sa k nemu pritacká. Dievčatko padlo na zadok, začalo sa smiať a výskať od radosti.
Teplý vánok im fúkal do srdiečkových tvárí odkvitnuté lupienky jabloní. Obloha bola jasne modrá, upokojujúca, bez jediného mráčika bielej cukrovej vaty.
"Povedz: Ruben." Povedal, keď si kľakol do trávy medzi sedmokrásky.
"Luben!" vypadlo z nej a jej rúčky naprázdno ťapli pred tvárou chlapca v tmavomodrých nohaviciach. Rovnako nemotorne chytala poletujúce motýliky.
"Povedz: chyť ma!"
"Iť-a!" zamumlala.
Smiech detí sa rozliehal celým jabloňovým sadom, prebúdzal vtáčiky z polospánku a tie začali splašene poletovať zo stromu na strom a spievať piesne, ktorým už ľudia nedokázali porozumieť.
Ale deti rozumeli. Aspoň na chvíľku porozumeli, že radosť sa dá zapísať aj pomocou vtáčích nôt do vzduchu a sŕdc, nie len ceruzkou na papier.
Chlapča objalo sestričku a vštepilo jej božtek na vrch hlavičky. Bola mu neskutočne blízka a vedel, že aj on jej. Už ako malý drobec si uvedomil, že všetko, čo sa okolo nich dialo, nemohlo dopadnúť dobre, ale oni sa nikdy nesmú rozdeliť.
"Ja ťa vždy rozosmejem a dám na teba pozor!"
Ruben sa pri tej spomienke rozplakal. Už je to dlho, čo mu slzy bozkávali plné líca. Zovrel volant tuhšie a rozmýšľal, ako ju môže nájsť a všetko napraviť.
Nevedel.
Netušil.
Cítil sa bezmocný, viac ako inokedy.
Mali sme si byť oporou.
Utrel si tvár a striasol sa od zimy.

Kedy sa to všetko tak strašne zmenilo?

obr z pinterest.com
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 sarushef sarushef | Web | 24. května 2016 v 12:40 | Reagovat

Ten zaver je genialni :)

2 vivienne vivienne | Web | 24. června 2016 v 15:30 | Reagovat

půvabné

3 Lady de Vampire Victoria Lady de Vampire Victoria | Web | 6. července 2016 v 14:38 | Reagovat

Nádherné. Spřátelíš?

4 ┼Raven Sammael Renkse┼ ┼Raven Sammael Renkse┼ | Web | 26. listopadu 2016 v 18:45 | Reagovat

Božsky píšeš 8-O  O_O  ???

5 ┼Raven Sammael Renkse┼ ┼Raven Sammael Renkse┼ | Web | 27. listopadu 2016 v 12:14 | Reagovat

Spřátelíš? 8-O

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
Obrázky k článkom používam z dev, tbl a wht, pri iných zdroj pripíšem.

↑↑↑ by Knihofil18↑↑↑
↑↑↑Lexi↑↑↑
↑↑↑ by NikaRoovy↑↑↑