Blog je chránený autorským právom, preto je prísne zakázané kopírovať jeho obsah!!!
Pre nedostatok času Yasemin prestáva písať poviedky na prianie,iba ak by ju objednávka zaujala!

IX. A potom príde ráno

19. dubna 2016 v 20:10 | Yasemin Other Van de Notte |  Dievča, ktoré trhalo vlčie maky
Salut, chobotničky!
Už som mala kapitolu napísanú, ale nejakým zázrakom sa mi ju podarilo vymazať. Yéy! Myslím, že tento pokus je horší, ale asi by som sa nepohla, tak zatiaľ to môže byť ;)
No nič, idem sa odovzdať môjmu bezcennému životu :D

A P.S.: Obrázok kreslila moja megatalentovaná kamarátka Lucka. Je nádherný, však? :)

IX. A potom príde ráno


Vietor sa opieral do plechovej strechy. Jej vzdychy ma prebudili, spočiatku len jemne, tak, že som si začala uvedomovať chladné ráno a hebkú posteľnú bielizeň. Údery srdca mi búšili v hlave ako baranidlo, preto som sa len pretočila tvárou do vankúša.
"Bože, to bol hrozný sen," mrmlala som si popod nos a hlbšie si obkrútila prikrývku okolo tela. Oči mi neustále klipkali. Nechápala som, prečo som taká ubolené a vyčerpaná. V hlave mi blikali podivné útržky nejakého drzého barového filmu.
Počula som vŕzganie dverí a v duchu som si želala, aby ku mne Ruben nemal žiadne pripomienky. Nemala som na neho náladu.
Kvapôčky rosy bozkávali nahé okvetné lupene karmínových vlčích makov.
Pohladil ma po pleci. Zamrvila som sa v obláčiku prikrývok. Všetko sa točilo, nechcela som sa zobudiť, a tak som len matne vnímala teplo tela, mrmlanie hlbokého hlasu na pozdrav.
V mojom dychu zaniklo "dobré ráno". Ruka stále spočívala na mojom chrbte. Nenápadne ma prebúdzala pohladením. Už si ani nepamätám na také prebúdzanie. Po mysli mi začali behať myšlienky, že asi musím stále snívať. A vlastne, ja už ani neviem, kde skončila realita.
"Priniesol som ti raňajky," ozvalo sa mi nejasne pri uchu.
Raňajky, mňam, to je snáď poézia.
Toto som veru nečakala, možno ma chce upokojiť po včerajšom katastrofálnom dni.
Mandle.
Do nosa mi udrela zmyselná vôňa mandlí. Obkrútila sa mi okolo údov, vošla do vlasov a bozkávala rozpálené líca.
Kde som ju už cí....
Neskoro som si uvedomila, odkiaľ poznám to čaro zvláštnej kolínskej. Môj krk pošteklili čiesi plné pery.

"Dobré ránko," zašepkanie.
Splašene som sa vykrútila spod úkrytu a prudko sa posadila.
"Do riti, Bruno!" zvolala som, čo mi ako prvé prišlo na jazyk. Zamatový paplónik mi skĺzol z tela.
Na perách sa mu zvlnil úsmev. "Krásne privítanie," zasmial sa a chytil do rúk okraj môjho ochranného krytu. Dvihol ho až mojim kľúčnym kostiam.
"Pre oči!" zakliala som, pretože som si uvedomila, že som pod zamatom nahá. Len sa naklonil a podal mi veľkú šálky, z ktorej sa parilo.
"Porozprávame sa, keď budeš chcieť," oznámil mi. Usmial sa až odhalil rovné biele zuby a prehrabol si tmavé vlasy, ktoré mu dnes lenivo padali skoro po sánku. Fascinovane a šokovane som ho pozorovala. Zaváňala mi káva a zaškvŕkalo v bruchu.
V tichosti sa dvihol a vyšiel von z miestnosti. Nechal ma samú so sprehádzanými myšlienkami. Bola som v úplnom šoku. Nevedela som si spomenúť, čo sa včera dialo, pretože mi mysľou len bublali fialové bubliny. Snažila som sa uchopiť do rúk spomienky včerajšej roztopaše, ale len mi prelietavali pomedzi prsty, a keď sa mi podarilo obtrieť sa o nejasný obraz, rozprskol sa. Rozprskol sa ako bublina.
Na truc som sa hodila tvárou do vankúša a z plných pľúc doň zakričala. Nechápala som, prečo som nahá a ani prečo som spala práve tu v objatí mandľovej vône.
"Kde mám veci?!" kričala som do vankúša.
Odpoveď neprišla.
Chcela som sa prepadnúť do hlbokej zeme. Cítila som sa priveľmi zahanbene a v duchu si zbožne želala, aby sa nestalo, to čo som si myslela, že sa stalo.
Nemotorne, ale fakt, že nemotorne som sa vykotúľala z postele a padla tvárou na podlahu.
"Moje nohavičky!" vypadlo zo mňa prekvapene, keď som ich pod posteľou zbadala. Teda aspoň som predpokladala, že sú moje.
Bozk na členok, bozk na lýtko, koleno, vnútornú stranu stehna.
Vzdych unikol z horúcich pier.
Čierna čipkovaná bielizeň sa letmo dotýka pokožky nôh a následne padá na zem.
A bublina praskla.
"Do riti!"
Zdrapila som ich a rýchlo si ich natiahla. Blúdila som zrakom po celej bledým slnkom pobozkanej miestnosti, avšak ostatné veci som nevidela.
Mračila som sa. Na stoličke bola prehodená čierna mikina. Prevliekla som si ju cez hlavu. Bola hebká, teplá a siahala mi do polovice stehien. Nateraz to muselo stačiť.
Nasupene som schmatla kávu. Voňala úžasne a po dúšku, dvoch, som sa trochu upokojila.
Možno to nebude také zlé.
Vybehla som z izby do priestrannej obývačky spojenej s kuchyňou. Elegantné biele steny so striebornými tapetami ma vyzývali k pokoju.
Nechcem byť pokojná!
Karmínové lupene odtrhol hurikán.
A holé stonky si vydýchli v jeho oku.
"Čo si dáš?" ozvalo sa sprava.
Šokovane som sa obzrela. Stál tam s utierkou na pleci a usmieval sa. Nechápala som. Preboha, bola som tak mimo, že som čakala, kedy okolo mňa začnú pobehovať piadimužíci v ružových pančuchách.
Zamračila som sa na svoju podprsenku prehodenú na stoličke. Posmešne na mňa gánila. Otvorila som ústa, ale nič z nich nevypadlo.
"Uhm..."
Aké múdre!
Bruno len kývol rukou, naznačil, že si mám sadnúť. Chcelo sa mi smiať, pretože miesto jedálenského stola mal okolo kuchynského pultu barové stoličky. Položila som kávu, ktorej už moc neostalo, a sadla som si. Realita okolo mňa nepríjemne bzučala.
"Nemáš cigaretu?" opýtala som sa hľadiac si na holé nohy.
Ani neviem ako a jednu mi podal. Chytila som ju medzi pery, na čo mi ju ako pravý džentlmen zapálil.
Fúkla som mu dym do tváre. Uškrnula som sa, akoby to malo zmyť všetky stopy.
Ale nezmylo.
"Dáš si niečo? Nie si hladná?" opýtal sa.
Prižmúrila som oči. Koľkých dievčat sa to ráno pýtal?
Tak odpovedz!
Otvorte sa ústa, hlásky vyplávajte!
Mlčala som. Len som si potiahla z malej vražednej tyčinky.
Posunul predo mňa misu s čerstvým ovocím, vzal si čaj a sadol si oproti mne. Ale ja som ho nevidela, nevnímala.
Potom mi položil ruku na obnažené koleno.
Strhla som sa pod dotykom teplej dlane.
"Šššššš!"
"Prepáč," šepla som len preto, že sa to tak v rámci slušných mravov má.
Už - už otváral ústa, že mi niečo odpovie, keď som mu skočila do pripravovanej reči: "Čo sa včera stalo?" opýtala som sa a mykala ukazovákom medzi nami, "my sme..." nedokončila som, prikývol.
Potiahla som si z cigarety, na jej konci sa rozžiarilo červenkasté svetielko. Rovnako zahoreli moje líca. Vydýchla som dym. Na jazyku ma dráždila jeho pachuť. Už dávno som si navrávala, že prestanem.
Otvárala som ústa ako ryba na suchu v márnej snahe vysúkať zo seba zopár viet.
"A...ako?" vypadlo zo mňa napokon. Zahanbene som sa pozerala do zeme.
Zasmial sa.
Prečo sa preboha smeje?
Snažila som sa naňho zagániť, ale on sa len smial, ukazoval mliečnobiely úsmev a vlasy mu pritom padali do tváre.
"Vážne si to nepamätáš?"
"Nie. Miesto celého večera mám v hlave bublinky," zamumlala som. Nuž a odhadla som, že pri tom zniem detinsky. Priala som si vypariť sa.
"Vravel som, že nemáš toľko piť," mierne ma pokáral.
"Tak?"
"Tak!"
Fúkla som mu dym do tej vysmiatej tváre a opalok hodila do prázdneho pohára z kávy. Založila som si ruky v bok, pričom som ho kopla do nohy, ale len jemne, lebo by mi inak nič nepovedal.
"Tak?" skúsila som znova.
"Aj by som ti to povedal, ale..." nedokončil, potvora.
"Ale? Ale čo?" opýtala som sa podráždene rozhadzujúc rukami v zveličujúcom geste.
"Stále som sa nedozvedel, čo ťa prinútilo vrátiť sa."
"Och..."
"Niečo za niečo," pousmial sa i štipol ma do lýtka.
Mlč! Mlč!
"Povedala som ti niečo predtým?"
"Len že si sa pohádala s bratom, vyhodil ťa a že je to tvoja vina. Ale čo, to si mi nepovedala."
Mlč! Mlč! Pre Boha živého, mlč!
"Všetko," šepla som svojim strapatým vlasom. Do očí sa mi tisli perličky sĺz.
Pohladil ma po stehne, ale nijakým spôsobom ma to neupokojovalo.
"Čo, všetko?" pýtal sa starostlivým tónom.
Utíchni, netrhaj lupene jabloní!
"Bola to moja vina," fňukala som, slzy som utierala dlaňami. "Neodpustia mi to, nikdy. A potom ma vylúčili, len na chvíľu, ale potom to nebudem stíhať a... a... a Ruben to proste nezvláda. Som mu len na príťaž, hanbí sa za mňa. Už... už ma nepozná. Rozbila som to. Všetky vzdušné zámky. Všetkým som ublížila, všetkým."
A on ma objal.
Schúlila som sa mu v náručí, akoby ma mohol ochrániť.


Ale nemôže. Nikto nemôže.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

V akej osobe sa vám lepšie číta?

V 1. osobe
V 3. osobe

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
Obrázky k článkom používam z dev, tbl a wht, pri iných zdroj pripíšem.

↑↑↑ by Knihofil18↑↑↑
↑↑↑Lexi↑↑↑
↑↑↑ by NikaRoovy↑↑↑