Blog je chránený autorským právom, preto je prísne zakázané kopírovať jeho obsah!!!
Pre nedostatok času Yasemin prestáva písať poviedky na prianie,iba ak by ju objednávka zaujala!

VII. Kaleidoskop melódií

24. ledna 2016 v 15:38 | Yasemin Other Van de Notte |  Dievča, ktoré trhalo vlčie maky


VII. Kaleidoskop melódií

"Un, deux, trois..."
Hodina začala.
"Avant!"
Vykročili sme smerom k zrkadlám veľkého štúdia.


"Assemblé, petites filles!"
Nádych.
Počula som dych dievčat vedľa seba.
Skok! Spojiť nohy! Piata pozícia.
Klopýtli sme.
"Attitude!"
Prednožila som pravú nohu.
"Trés bien!" ozval sa zvonivý hlas, "changements de pieds."
Vymenili sme nohy v skoku.
"Manon! Rond de jabme! Sur le pointures! Pas de chat! Tour en l'air! Cou de pied!"
Diktovala učiteľka baletu. Bola som rozpálená, moje telo žiadostivo vibrovalo po hudbe a tanci.
Urobila som okolo seba kruh nohou a zvyšok tela nechala plávať v pomyselnej vode okolo seba. Na špičky, záklon. Vydýchla som. Srdce mi búšilo a krv bublala radosťou.
Pas de chat! Nemala som rada formáciu skokov, ktoré majú pripomínať mačacie pohyby. Ale skákala som. Finále. Ticho.
Spravila som otočku vo vzduchu. Chladné prsty oblapili moje žily. Nohou som sa dotkla čelenky a ukončila svoj výstup.
"Trés bien, petite fille!" pochválila ma učiteľka, ale ostatné dievčatá na mňa len škaredo zazerali. Sklopila som oči k vypnutej špičke a položila nohu na zem. Ošúchané baletné topánky na mňa z podlahy žmurkali. Bola som najlepšia v baletnej triede slečny Valerie, no zároveň som bola dievčaťom, ktoré mali najmenej rady ostatné malé baletky.
Niekto ma potiahol za prameň vlasov, čo vypadol zo zopnutého účesu. Už som ani nepípla, jednoducho som sa vzdala.
Tanec a hudba napĺňali môj život dlhý čas, až kým...
Až kým mi v tom nezabránili závistlivé chápadlá. Začali tým, že mi odobrali to, čo som milovala. A to im nestačilo, trhali z buniek bytia všetko, na čom mi záležalo.
A ja som sa nevedela brániť . Neviem to doteraz.

"Hej!" ozvalo za z diaľky ako bolestné zahrmenie, ktoré sprevádzal hurónsky smiech.
"Akoby toho nebolo dosť," šepkala som prázdnemu chodníku. Strčila som si ruky do vreciek. Sledovala som ako sa telá spredo mňa tackajú bližšie. Prevrátila som oči a otočila sa na špičkách, mala som dojem, že by som mala čo najskôr utiecť.
Bum!
"Vedel som, že prídeš."
Objavil sa z ničoho nič v tónoch hudby a mandľovej vôni. Usmieval sa na mňa úprimne a nečakane ma objal.
"Čo to?"
"Hej maličká!" ozvalo sa spoza mňa.
Bruno ma protektorsky objal rukou okolo pliec, "asi ti príde vhod nejaký drink, vyzeráš hrozne."
"Vďaka," prehodila som trpko, ale nakoniec som si oprela hlavu o jeho rameno a kráčala s ním do Prázdnej množiny.
Len čo sme vstúpili na točité schodisko, očarila ma hudba. Každý takt, každá nota , mi pulzovala v žilách. Podvedome som sa usmiala a uvoľnila. Prinútilo ma to na chvíľu vypadnúť zo života. Keď sme vkročili do baru, celkom som zatajila dych. Skutočne to bolo ako v Krajine zázrakov.
Na stenách boli rozvešané bledomodré, ružové a zlatisté svetielka, na parkete tancovalo množstvo ľudí v pozoruhodných kusoch oblečenia a na pódiu hrala jazzová kapela s krásnou blond speváčkou vpredu. V rohovom boxe sedel muž v modrom obleku a vyfukoval obláčiky dymu, ktoré sa vznášali k stropu.
"Čo povieš?" zasmial sa.
Mlčala som a obzerala som sa dookola. Vnímala som všetky impulzy a nechcela som sa ich vzdať. Žilo to tu takým životom, aký som už dlho, veľmi dlho, nežila.
"Páči sa ti, však?" konštatoval, "máš to v očiach, vitaj medzi nami."
Pozrela som sa na neho a usmiala sa. Iba letmo, ale predsa. Pustil ma a oboma rukami si uhladil svoj elvisovský účes.
"Brunó!" ozvalo sa odniekiaľ a znenazdajky sa k nám vyrútil muž v prúžkovanom obleku s cylindrom a okulárom.
Môj spoločník mu vyšiel naproti a obaja sa objali. Vyzeralo to celkom komicky.
"Kto je tvoja očarujúca spoločníčka?" opýtal sa muž v cylindri.
"To je slečna neznáma odnikiaľ," vysvetlil a pokynul rukou smerom ku mne. Všimla som, že pod bielym rukávom košele ukrýva tetovanie. Dračí chvost. Bola som zvedavá ako vyzerá celé.
"Alfred," predstavil sa a podal mi ruku.
"Manon," podala som mu neisto ruku a neprestala sa obzerať. Cítila som sa ako v kaleidoskope okamihov a rozmanitosti.
"A mne si sa predstaviť nechcela, čím to bude," zatiahol dotknuto tmavovlasý Elvis v bielej košeli, ktorú si nechal na hrudi rozopnutú a odkráčal smerom k barovému pultu. Odtiahla som ruku od nového známeho a popodišla k pultu.
Posadila som sa na stoličku a oprela sa o lakte.
"Čo je toto za miesto?" opýtala som sa udivene a obzrela sa za huslistkou v steampunkovom odeve.
"Čarovné miesto," dvihol obočie a nalieval do shakera. So záujmom som ho pozorovala, zatiaľ čo niekto spieval Blue skies od Elly Fitzgerald. Mimovoľne som sa knísala do rytmu.
"Čím to je, že si zmenila názor a prišla, Manon?" schválne moje meno podržal na jazyku. Nalial do vysokého pohára fialkastý nápoj, ozdobil ho dáždnikom a polovičkou jahody. Z dna na povrch stúpali bublinky a na hladine praskali.
"Pre mňa?" začudovala som sa. Neodpovedal mi, len postrčil predo mňa nápoj a usmial sa tomu všednému gestu.
Napila som sa. Na jazyku sa mi naháňali bublinky a sladko-jahodová chuť trošku korenistého "niečoho". Nadvihla som obočie. "Je to dobré."
"Volá sa Neznáma," vysvetlil. "Tak teda? Čo zmenilo tvoj názor?"
"Nemala som kam ísť a toto miesto ma volalo," objasnila som mu a odpila si.
"Aha!" pokynul hlavou k parketu.
Obzrela som sa.
Na parkete sa to hmýrilo farebnými tanečníkmi s vejármi, hudobnými nástrojmi, v klobúkoch, kvetinových sukniach, prúžkovaných nohaviciach, dúhových sakách a so žiarivými úsmevmi. Točili sa, tancovali ako malý bohovia. Bola som očarená týmto malým svetom zázrakov.
"Ahoj!" ozvalo sa vedľa mňa.
Nadskočila som. Zľakla som sa. Otočila som sa.
Usmieval sa na mňa pár čokoládových očí a žiarivý úsmev bielych zubov.
"Ehm... Ahoj!" pozrela som sa na vypnuté špičky svojich nôh. Cítila som sa trochu trápne, no nevedela som prečo.
"Bruno, takto tu ukrývať očarujúcu slečnu? Neviem, či ti to odpustím," zasmial sa mladík s olivovou pleťou v zelenom saku. Voňal santalovým drevom. Červenala som sa. Nevedela som, kam sa pozerať, tak sa moje prsty pohrávali s lemom čierneho svetra.
"Nezatancujeme si?"
"No... ja neviem, asi nie som dobrá tanečníčka," hlesla som neisto, pretože som si nevedela spomenúť, kedy som naposledy prenechala svoje telo hudbe. Bolo to veľmi dávno.
"Skúsime!"
A vytiahol ma na parket.
Un.
Deux.
Trois.
Tri rozkvitnuté kvety.
Začala hrať kapela. Modrý akvamarín mal svoju premiéru. Opantala ma hudba. Noty ma ovinuli do hodvábu melódie tak precízne, že som mala dojem, že odev sa mi mení na takty.
Dýchaj!
Dýchala som.
Tancuj!
Šepkal mi tichý hlások.
A tak som tancovala. Konečne po dlhej dobe.

Na chvíľu som sa stala farbou v kaleidoskope melódií a zabudla, že tam vonku existuje iný život.

obr. z pinterest.com
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Stojí za to viesť ďalej tento blog?

Áno
Nie

Komentáře

1 vivienne vivienne | Web | 30. ledna 2016 v 19:53 | Reagovat

pěkné čtení :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
Obrázky k článkom používam z dev, tbl a wht, pri iných zdroj pripíšem.

↑↑↑ by Knihofil18↑↑↑
↑↑↑Lexi↑↑↑
↑↑↑ by NikaRoovy↑↑↑