Blog je chránený autorským právom, preto je prísne zakázané kopírovať jeho obsah!!!
Pre nedostatok času Yasemin prestáva písať poviedky na prianie,iba ak by ju objednávka zaujala!

VI. Poriománna noc

25. prosince 2015 v 22:07 | Yasemin Other Van de Notte |  Dievča, ktoré trhalo vlčie maky
Salut, mes amis!
V prvom rade vám želám Veselé Vianoce a šťastný nový rok!
Dnes som sa spamätala, že som ešte nepridala kapitolu, tak ju pridávam... toť vše :)

VI. Poriománna noc

Túlala som sa chaosom večerného mesta.


Človek by si niekedy prial zastaviť čas, alebo sa na okamih niekam vzdialiť a to najmä vtedy, keď ho zožierajú démoni viny. A napriek mojím zbožným želaniam som stále stagnovala v zamotanom kruhu a nevedela sa z neho vymaniť.
Za šedými vysokými fabrikami mizlo slnko. Oranžové zore pohaslo a s ním ak moje vnímanie. Kráčala som zakrútená vo svetri po dláždenom chodníku. Nevedomky som nohy kládla tak, aby som čírou náhodou nestúpila na špáru medzi dlaždicami. To isté som robila ako malá a vždy ma niekto vysmial.
Nechápal ma ani Ruben a schválne stúpal len na ne.
"Ach, Ruben! Čo sme to zasa spravili?"
Zastala som pred železničnou stanicou, siahla som si do vrecka po drobné a zarazila som sa. Veď nemôžem ísť domov.
Nemala som pri sebe mobil a rozhodne som nehodlala zisťovať, či už Ruben šiel do práce. Sadla som si na lavičku. Kreslila som si neviditeľné obrázky na kolená a nechala hlavu myslieť si čo chce, utesňovala som len spomienky v železnej cele podvedomia.
Okolo mňa sa prehnala skupina veselých deciek s fľašou bublinkovej limonády. Musela som sa pousmiať, vyzerali šťastní, nedotknutí životom, veď predsa mali ho niekoľkonásobne viac pred sebou ako za sebou. Ale povaha, správanie, šťastie a nálada nie sú výsledkom číselného statusu veku.
Vstala som a kopla do prázdnej farebnej plechovky z energetického nápoja, ktorý tu niekto nechal. Bola mi už zima a chcela som sa schovať. Kráčala som vpred úzkou ulicou. V samoške som si kúpila balíček žuvačiek od pehatého brigádnika, čo sa chvíľu pred tým ako som vošla fotil. Videla som ho cez okno výkladu. Len čo som vyšla z obchodu a dvere sa s cinknutím zatvorili, siahol po svojom telefóne, začal hádzať grimasy. Smiala som sa a vložila si jednu žuvačku do úst.
Prešiel okolo mňa muž v klobúku. Voňal veľmi korenisto a jeho topánky vydávali vtipný zvuk. Kráčala som potichu za ním. Neviem, čo som si myslela. Že som azda tajná špiónka?
Po chvíli sa mi stratil z dohľadu a ja som sa preto vybrala inou ulicou. Nevedela som kam.
"Hej!" zavolal na mňa niekto.
Neotočila som sa.
"Hej, maličká!" zvolal opäť. Zasmial sa. Ja som sa na oplátku zamračila, nepáčilo sa mi oslovenie "maličká", nebola som predsa malé dieťa.
Neotáčaj sa!
Neotočila som sa.
Niekto ma chytil za predlaktie a otočil k sebe. Rukami som narazila do niečej hrude. Bol to nejaký mladík v sivom svetri s vyšitým drakom a okuliaroch. Bol vysoký a páchol alkoholom.
"Ts, ts, ts, maličká" pokrútil hlavou.
"Nie som maličká," predralo sa mi pomedzi zuby.
"Takto neslušne ma ignorovať!" zasmial sa a obzrel sa na svojich kamarátov, "ale vrčať vieš pekne!"
Cvakol mi pred nosom zubami.
Prevrátila som oči a snažila sa nedýchať, keď rozprával. Páchol tuhým alkoholom. Odsotila som ho od seba.
"To je tým, že o toto," urobila som rozmarné gesto, ktorým som poukázala na neho, "nemám, takpovediac, záujem!"
Zatváril sa pobúrene a pritiahol ma späť.
"Ako vážne? Hovorím na teba príliš zložito?"
Na krku mu navrela žilka. Asi som ho nahnevala.
"Čo si to..." nedopovedal.
"Nechaj ju tak, nestojí ti za to," prehlásil nejaký jeho kamarát.
Naklonil sa ku mne a horúcim dychom mi šepol do ucha: "Však my sa ešte uvidíme, maličká!"
Jemne mi zahryzol do ucha.
"Možno ak budeš triezvy," odvetila som mu. Prudko som sa otočila, až ho moje vlasy prefackali a hrdo som kráčala ďalej.
Už len taký debil na krku by mi dnes chýbal, pomyslela som si. Ako som kráčala, už skoro v úplnej tme, ozývali sa za mnou hrdelné salvy smiechu. Mala som nepríjemný prázdny pocit.
Žlté svetlá pouličných lámp fŕkali chodník predo mnou. Túlala som sa dlho, až kým som celkom neskrehla. Mala som dojem, že ak narazím, rozlámem sa ako porcelán. Potiahla som si sveter tesnejšie, ak sa to vôbec dalo. Obláčiky mliečnobielej pary mi poletovali okolo úst. Pomaly ku mne doliehala hlasná hudba z farebnej štvrti. Nazrela som za roh ulice. Pešiu zónu lemovali rôzne bary a diskotéky. Všade bolo plno svetiel.
Svetlá!
Dve jasné bledožlté svetlá!
Tresk!
Tma!
Zakryla som si oči. Roztriasla som sa a rozbehla sa ďalej od štvrti farebných svetiel.
V hlave mi hučala krv ako ozrutný a hladný vodopád. Mala som chuť hodiť sa niekde do kúta ďaleko od svetla a už sa neukázať, ale niečo ma hnalo vpred.
Asi prvýkrát, po tak dlhej dobe, som si uvedomila, že bolesť je niekedy dobrá. Pretože nech je akokoľvek silná, prudká, neželaná, núti človeka cítiť, že ešte žije, činí prázdnu schránku naplnenou aspoň nejakým citom.
Dorazila som na miesto, kde už som dnes bola. Nebol to trpký inštitút, smutný domov, beznádejná nemocnica, ba ani uponáhľaná stanica.
Na kamenných budovách sa kľukatili mená klubov.
Červená Tanečnica z Orientu bola akosi príliš odvážna. Dovnútra vchádzali vysmiati páni v oblekoch so ženami okolo krku miesto kravát.
Žltému Leopardovi poblikávalo L a šepkalo mi, že tam nie je všetko v poriadku. Pred vchodom sa hemžili zvláštne existencie.
No na druhej strane ma Prázdna množina vábila modrým, belasím svetlom ako bludička. Pred vstupom sa hromadil rad ľudí rôznych skupín. Nestrkali sa, netlačili. Dokonca pred podnikom bolo celkom ticho, kým z ostatných sa ozývali kakofónie hudby, smiechu, kriku a nepekných slov.
Postávala som na rohu ulice. Váhala som zdali mám odísť a či ostať. Stála som tam pomerne dlho, pretože keď som sa spamätala, polovica zástupu už bola fuč, ani som si nevšimla, kedy ich dnu začali púšťať.
Počkala som ešte chvíľu, kým boli na rade len traja ľudia a vykročila vpred. Nemala som kam inam ísť, cesta na vlakovú stanicu by mi zabrala veky a posledný vlak mi išiel pred sedemnástimi minútami. Postavila som sa do rady za vysokú albínku v maslovo-žltých šatách.
Pred dverami stál muž v šedých nohaviciach, košeli a v šedom saku. Albínka mu podala bledomodrý papierik a on ju pustil dnu. Stála som ako stĺp, kým on sa na mňa zvedavo díval hnedými očami.
Pristúpila som bližšie.
"Pozvánku?" prehodil značne znudene, očividne ho to na vonku nebavilo.
Sklopila som zrak a do očí mi padli ohnivé vlasy. "Nemám," prehodila som.
"Je mi ľúto," povedal a sám vkročil dnu.
"Nemusí," prehodila som do prázdna studenému vzduchu.
Jeden.
Dva.
Tri.
Päť. Päť padajúcich lupeňov.
Obklopila ma prázdna hlučná hudba. Nohy by tancovali, myseľ by sa zosypala.
Za rohom som zazrela známy šedý sveter s drakom.
Tak teraz môžeš odtancovať do pekla.

Ozvalo sa vo mne.
obr z pint.com
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Stojí za to viesť ďalej tento blog?

Áno
Nie

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
Obrázky k článkom používam z dev, tbl a wht, pri iných zdroj pripíšem.

↑↑↑ by Knihofil18↑↑↑
↑↑↑Lexi↑↑↑
↑↑↑ by NikaRoovy↑↑↑