Blog je chránený autorským právom, preto je prísne zakázané kopírovať jeho obsah!!!
Pre nedostatok času Yasemin prestáva písať poviedky na prianie,iba ak by ju objednávka zaujala!

III. Quo vadis?

26. října 2015 v 22:43 | Yasemin Other Van de Notte |  Dievča, ktoré trhalo vlčie maky
Salut!
jo, áno, kopla som sa a minulý pondelok som bola v divadle SND, presnejšie na úplne úžasnom predstavení 1914 a pred tým cez víkend na školení s úplne fantastickými ľuďmi, ktorých som si zamilovala (pozor, nemýliť si s tým, že som sa zamilovala, lebo to sa nestalo :) {nepopieram však, že tam neboli fešáci s úžasnými úsmevmi :D :D })

no to je celkom jedno, to a môj popletený život tu nepatrí, tak hor sa k popletenej rozprávne! (FAJN, JA VIEM ŽE TO NIE JE ROZPRÁVKA -_-)

tak tadáááá :D

III. Quo vadis?


Bežala som.
Bežala som pomedzi fádne tváre večne náhliaceho sa davu neznáma. Beztvaré tváre sa mi vyhýbali a niečo pohoršene frflali, ale ja som ich nepočúvala, nevnímala, nestála som o ich ustarostené pohľady či pobúrené nadávky.
Slzy sa mi samovoľne liali po lícach a taška mi pri behu narážala do boku. Pľúca mi pískali, akoby sa snažili vypraviť vlak späť na cestu do cieľovej stanice, aby sa malicherní ľudia nesťažovali na meškanie.
Ale ja som zastavila uprostred šedého davu.
Utrela som si slzy opakom ruky. A zas. A znovu! Ale tie svine padali ďalej.
Tak kráčaj!
A ja som kráčala pomedzi páchnucich mužov naprieč robotníckou štvrťou. Nik si ma nevšímal a kto si aj všimol, nezaujímal sa. Ani ja by som sa nezaujímala o smokliace dievča v ošúchaných teniskách. A napriek obyčajnosti tohto miesta som sa rozplakala ešte viac. Nevydala som ani hlásku, len som sa nevedela nadýchnuť. Prebodlo ma milión spomienok, pocitov, otázok bez odpovedí a milión ciest bez konca.
Vliekla som nohy za sebou priťahujúc si kabát bližšie k telu. Objímal ma jedine chlad a smrad z vysokých továrenských komínov. Plazil sa za mnou ako had spolu s nepríjemnými spomienkami. Zastala som až v bočnej uličke, kde som sa oprela o bolestnú stenu z pálených tehál.
Zavrela som oči, zaklonila hlavu a oprela ju o múr. Pritlačila som naň studené dlane v nemom súboji, kto je chladnejší. Mala som sto chutí ostať tam stáť celú večnosť, vtisnúť sa medzi pálené tehly, ale...
Ale?
Musela som kráčať ďalej. Tresla som do steny a poutierala si líca dlaňami a prezrela si odreté hánky. Udrela som zas. A znova! A dookola až kým mi dole po prstoch nestekala cícermi krv.
Pobrala som sa preč bočnou uličkou okolo túlavých mačiek. Na zem bezvládne padali kvapky krvi, ale už som neplakala.
V hlave mi ako retrospektíva vypálená do snímok čiernobieleho filmového kotúča prebiehalo všetko, čo sa stalo a ja som myslela, že sa roztrieštim do priestoru ako atómová bomba.
Hviezdy sa rútia do seba a bomby vybuchujú
a ticho, tichúčko rozlámané kosti počítajú.
Mrmlala som si popod nos počítajúc kroky. Mierila som preč od továrenského bloku. Komíny sa mi smiali za chrbtom a spoločnosť mi robila pálčivá samota.
Pokračujúc dalej som mesto nespoznávala. Nemala som najmenšie poňatie, kde sa nachádzam a vypnuté neónové nápisy nad vchodmi teraz prázdnych barov mi nič nehovorili.
Leopard.
Tanečnica z Orientu.
Prázdna množina.
Posledný ma oslovil, hoci sa mu zlupovala farba zo zelených dverí. Šla som dnu. Keď som otvorila dvere, ústa rozgniavilo kovové točité schodisko na hor aj dole. Pobrala som sa dole za zvukom jukeboxu. Keď som zišla až úplne dole, prekvapil ma veľmi rozľahlý interiér, v ktorom sa nachádzalo menšie vyvýšené pódium pre živú hudbu a možno aj stand-up comedy, netrúfla som si odhadnúť, okolo stien boli rozostavané boxy s modrými a zelenými vankúšmi a korálikmi miesto závesov rovnakej farby. Pred sebou som mala obrovský tanečný priestor, ale moje nohy plakali.
Obišla som zvučný starý jukebox a sadla si za bar. Tašku som položila pod nohy. Muž s účesom Elvisa sa ku mne prekvapene otočil. Mohol mať tak tridsať aj niečo. A aby táto atmosféra bola príhodná, hneď po Frankovi Sinatrovi v jukeboxe začali hrať Presleyho Blue Suede Shoes.
Mimovoľne som sa začala kývať do rytmu. Stále na mňa prekvapene hľadel.
"Čo vám môžem ponúknuť, slečna?" usmial sa neisto.
"Jeden koňak," povedala som a nevedomky siahla do vrecka. Prstami som sa obtrela o chladnú tabatierku.
"Takto skoro?" opýtal sa so zdvihnutým obočím nad hnedými očami. Mykla som plecom a vytiahla tabatierku s gravírovanými iniciálkami.
"Smiem?" spýtala som sa a vložila si jednu do úst.
Jeho odpoveďou mi bol prisunutý popolník, pohár tmavej tekutiny a zamyslený pohľad. Spod bielej košele rozopnutej na hrudi mu vytŕčali čierne chĺpky. Bola som rada, že v tejto ignorantnej spoločnosti po mne nechcú preukaz či mám devätnásť. Nie, ako mnoho iných ani ja som nemala, ale nedbalosť nám dovolila porušovať pravidlá.
Reinkarnovaný Presley.
Pousmiala som sa sama pre seba a hlboko potiahla z cigarety. Ponúkla som aj jemu, ale pokrútil hlavou.
"Čo vás sem zavialo?" vyzvedal.
"Názov," ozrejmila som mu, akoby to nebolo dosť zjavné.
Zasmial sa. Zasmial sa tak hlasno a hlboko až mi to rozvibrovalo kosti.
Dvestošesť hrkotajúcich kostí.
"Nevybrali ste si dobrý čas."
"Prečo?"
"Lebo je tu ľudoprázdno," usmial sa a odhalil rovné biele zuby.
"Mne to vyhovuje," šepla som a zavrela oči. Knísala som sa do rytmu piesne Blue Eyes Crying in The rain.
"Love is like a dying ember, only memories remain, through the ages I remember - blue eyes crying in the rain..." nevedomky som zanôtila a potiahla si z cigarety.
"Nechceš sa tu zastaviť večer, keď tu bude plno?" usmieval sa na mňa veľmi príjemne, tak ako už dlho nikto nie. Niekedy sa obyčajný úsmev zdá byť hviezdou v očiach strápenej duše.
"A bude tu plno?" usmiala som sa, akoby na tom vôbec záležalo.
"By si sa čudovala!" zvolal pyšne. "Myslím, že by sa ti tu páčilo, je to úplne iný svet."
"Hovoríte ako keby som mala nazrieť do krajiny zázrakov," trpko som sa usmiala, pretože rozprávky sa mi dávno rozbili na milión vetchých fráz.
Pokrútené kosti. Opadané lupene.
Naklonil sa bližšie a šepol mi do ucha: "Nebuď taká skeptická!" jeho dych ma šteklil na krku.
"Kedy sme si potykali?" pozdvihla som obočie a prevrátila do seba obsah pohára.
"Bruno," podal mi ruku.
Pricapila som na bar bankovku, ktorá by zrejme stačila aj na dva koňaky tejto francúzskej značky a usmiala som sa.
"Rada som ťa spoznala," vyslovila som to pomaly a vykradla sa z baru.
"Quo vadis, stratené dievča?" ozýval sa za mnou jeho hlas a s každým krokom sa vracal ako echo spenených otázok bez cieľa.
Vohnalo mi to slzy do očí.
Zatvorila som dvere a opäť sa ocitla v objatí ulice.
Kam kráčaš?
Kládla som si tú otázku aj ja.
Neviem.
Mechanicky som kládla jednu nohu pred druhú a matne sledovala názvy ulíc, ktoré som nechávala za sebou.
Kam kráčaš?
Nemala som najmenšej potuchy o smere môjho putovania. Nemala som cieľ a ani chuť premýšľať nad všetkými možnými aspektmi nekonečného putovania.
Uvedomujúc si, že sa nedokážem pohnúť ďalej, či už v živote alebo momentálne na ulici. Až teraz som si bola schopná priznať, že po tom všetkom, čo som stratila, sa aj ja cítim stratená ako zrnko piesku medzi pozlátkami.
Kam kráčaš?
Krútila sa mi hlava v nekonečnom kolotoči.
Oči - oči na opačnej strane ulice. Tie oči - a pozerali na mňa.
Do neznáma medzi zrúcané paneláky.
Neuhli môjmu pohľadu.
Quo vadis?
"Do neznáma svojej záhuby," hlesla som prázdne slová do plytkého vákua okolo mojej existencie.
Usmiala som sa, ale spätný úsmev neprišiel. Len súcitný pohľad.
A tak som sa rozbehla do náručia levieho davu, kde ma pazúry pocitov trhali na márne kúsky.
Quo vadis?
Medzi slaboduchých, sebeckých, zlomyseľných ľudí spoločnosti, do útrob hnusného sveta bezprávosti.
Nevidím pod svoje nohy, som slepá a stratená.
Kam kráčaš?
Nedokážem kráčať.
Plazím sa cestou do ničoty. A nikto ma nevidí.
Zastala som pred vlakovou stanicou.
A predsa sa vrátim.
Zapálim si ďalšiu cigaretu.
Každý pád a každá utŕžená rana naprávajú pokrivenú strelku kompasu.

.

obr. z pinterest.com
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Mirka. Mirka. | Web | 27. listopadu 2015 v 19:26 | Reagovat

Elvis. Za neho ťa ľúbim ešte viac :)
Okej, dnes s čítaním končím, lebo mi z toho už hrabne..opantala si ma, asi nezaspím ;)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
Obrázky k článkom používam z dev, tbl a wht, pri iných zdroj pripíšem.

↑↑↑ by Knihofil18↑↑↑
↑↑↑Lexi↑↑↑
↑↑↑ by NikaRoovy↑↑↑