Blog je chránený autorským právom, preto je prísne zakázané kopírovať jeho obsah!!!
Pre nedostatok času Yasemin prestáva písať poviedky na prianie,iba ak by ju objednávka zaujala!

II. Šaty z persifláže

12. října 2015 v 20:34 | Yasemin Other Van de Notte |  Dievča, ktoré trhalo vlčie maky
Salut, mes amis!
A je tu ďalší pondelok. Stále mám "dumavé" obdobie a tak píšem tieto "dumky podvečerné" :D :)
Je naozaj pozoruhodné, že ani nevnímam, čo píšem, jednoducho nechám prsty tancovať po klávesnici a voilá, ono sa niečo černie na pôvodne bielom hárku vo worde :)
tak si to užite :)
Poteší ma každý komentár, pretože ma to povzbudzuje pokračovať :)

II. Šaty z persifláže


"Je nedisciplinovaná, nerešpektuje morálne kódexy, je drzá, je..."
"Dobre, to už stačí Herold," riaditeľ prerušil rozčuľujúceho sa červeného profesora.
"No dovoľte pán riaditeľ!" pripomenul sa, pričom sa prehol ako sliepka pri srdcovom infarkte.
Obaja na seba kričali, kričali na mňa a ja som tam stála ako soľný stĺp, pretože ak by som sa pohla čo i len o nanometer - zrútila by som sa do bezodnej priepasti plnej emocionálneho popola.
"Vidíte? Celkom nás ignoruje!" penil profesor Herold Dooley. Tvár sa mu krivila, v kútikoch úst sliny zbesilosti. Desil ma.
"Tak a dosť!" zajačal riaditeľ a tresol päsťou po stole, no ja som ani len brvou nemihla. Nemohla som. Zosypala by som sa.
"Vaše správanie je neadekvátne, slečna! Ste hanbou a nie len pre túto inštitúciu!"
Pľúca odmietali dýchať.
Som skutočne hanbou?
Odpoveď som poznala. Zarezávala sa mi hlboko do kostí a pretínala všetky nervy.
Som!
"Tak ja som hanbou?!" a bolo to tu. Ďalší nekontrolovateľný výlev. "JA?! A to že ON," bodla som profesora nechtom do hrude, "spáva so študentkou, že ma neustále zosmiešňuje, že si každý v tejto podrbanej škole myslí, že som len rohož pre jeho ponižovaním špinavé topánky, tak to je v poriadku? To, že ma každý prehliada, že neakceptuje moje slová, moju existenciu, moje výsledky a vždy sa sťažuje len na mňa, tak to je v poriadku, hej?" besne som gestikulovala rukami celá zaliata zlosťou.
Nedokázala som sa viac ovládať.
Už nechcem aby mi skákali po hlave.
Tresla som päsťami po stole. "Myslíte si, že po TOM všetkom je pre mňa jednoduché tváriť sa, že je všetko normálne? Že mi nevadí skoro každé ráno vyberať mŕtve hlodavce zo skriniek, prepadávať na podložených nohách a zavše za to mať problém? Kde to do pekla žijete, vy pokrytci?"
A zrazu som sa vystrela a mlčala.
Jeden.
Dva.
Tri.
Dvestošesť.
Dvestošesť hrkotajúcich, škrípajúcich kostí v mlynčeku.
Puk, prásk!
Zvuk trhajúcich sa svalov a žíl v pochabom človeku.
"Pán Dooley, nechajte nás o samote," oznámil riaditeľ a jeho hlas zmrazil všetky bunky v mojom tele.
A pán Dooley mlčky odišiel s blčiacim pohľadom ukrývajúcim ešte niečo viac. Pocit viny? To sotva!
"Posaďte sa, slečna!" prikázal mi už miernym hlasom. Pozorne som si ho premerala. Na tmavej okrúhlej tvári mal vrásky, ale oči mal pokojné, zúfalé.
Sadla som si.
Hľadela som na svoje ošúchané topánky. Bála som sa na neho pozrieť.
"Slečna Le Rouxe," začal, ale vetu nedokončil - miesto toho si vzdychol a položil ruky pred seba. Pod stolom som videla jeho čierne mokasíny a lem nohavíc sivého obleku. Sivá ako moja nálada, sivá ako pochmúrne ráno. Sivá ako moja duša.
"Slečna Le Rouxe," začal pomaličky akoby chlácholil divé zviera metajúce sa v pacsi, "pozrite sa na mňa!"
Nepozriem!
Pozrela som sa. Videla som svoj skrúšený výraz v jeho hnedých očiach pod hustým sivým obočím.
Bolo by vtipné, vidieť šedivého, guľatého riaditeľa v maslovo-žltom obleku. Vyzeral by ako kakaový zákusok v poleve.
Som blázon!
Mlčala som. Asi to bral ako znamenie, pretože pokračoval: "Viem, že je to pre vás ťažké..."
Striasla som sa z pocitu mučivého chladu.
"Po tom všetkom vám to nemôžem až tak zazlievať, ale," odmlčal sa načiahol sa ponad stôl.
Šokovane som sa stiahla vzad, dúfajúc, že ma molitan sedačky pohltí. Nepohltil.
"Podajte mi ruky..."
Nepodám!
Podala som mu ruky.
Zoberte tie pocity preč!
Dotkla som sa jeho horúcich dlaní. Nezobral ich preč.
"Máte ľadové ruky," skonštatoval. Nedýchala som.
"Zavrite oči," takmer šepkal.
Nezavriem!
Civela som na neho, až kým sa na mňa neusmial jatineublížimmaličká-úsmevom.
Zavrela som oči.
"Dýchaj,"
Ne...
Dýchala som.
Pred očami sa mi premietali spomienky. Bolelo to. Mračila som sa.
Nech to prestane!
A preto som sa bála spať. Lebo sa to vracalo.
Otvorila som oči. Celá som sa triasla. Spustila som ruky na kolená. Odreté kolená plné modrín.
"Slečna, myslím, že by ste sa mali obrátiť na odbornú pomoc," začal opatrne, "nehovorím, že chápem, čo prežívate, pretože o tom doparoma nemám ani najmenšie tušenie," prvý krát som ho počula nadávať.
Prehltla som vzduch.
"Myslím, že by ste si mali na čas oddýchnuť," chcela som namietať na jeho slová.
"Pre vaše dobro i pre dobro všetkých. Nechápte ma zle, ale vaše správanie prekračuje isté hranice a mali by ste sa nad tým zamyslieť. Je to čoraz horšie."
Mlčala som. Ťahala som si rukáv.
"Je mi to ľúto, ale musím vás dočasne vylúčiť," oznámil povzdychom.
"Čože?" vyletelo zo mňa priškrtene.
"Na jeden mesiac."
"Ale! To nemôžete. To nestihnem dobrať do skúšok!"
"Preložíme ich," snažil sa mi ísť v ústrety.
Krútila som hlavou.
"Bude to tak lepšie," šepol a začal mi vypisovať papiere.
"Mrzí ma VŠETKO, čo sa stalo," dodal, keď mi podával papier.
Neodpovedala som. Štiepila som sa na milión kúskov.
Nezvládnem to!
Oči sa mi zaliali, a tak som sa odtiaľ chcela dostať, čo najskôr. Zobrala som papier a snažila sa presvedčiť vlastné franforce nôh aby ma niesli preč. Škrípali, stonali, odmietali.
Vyšla som z riaditeľne na chodbu.
Pohľady!
Všetci sa na mňa dívali hadími očami plnými posmechu. Smiali sa, šuškali, ukazovali.
Nikto sa mi nedíval do očí, všetci len odvracali zrak. Len jedny oči zotrvali dlhšie, lež tentoraz mi to spôsobilo bolesť.
Prečo sa pozerá práve teraz?
Niekto po mne vykrikoval nadávky. Chvela som sa.
Hlavu hore!
Zaťala som zuby a hrdo sa dívala pred seba. Mierila som ku skrinke. Otvorila som ju.
Nie! Ó, len teraz nie!
Na zem padlo páchnuce telo mŕtveho holuba.
Rozplakala som sa.
"Ó, Bože! Ľutujte ma, som divná a všade nechávam mŕtvoly!" po chodbe sa rozliehal piskľavý hlas Clare Woodovej.
Všetci sa smiali.
Som hanbou...
"Kto to urobil?!" po chodbe sa rozliehal dunivý hlas riaditeľa.
Utrela som si slzy opakom ruky a rýchlo si zbalila svojich päť slivák. Ani som sa neobzrela a vybehla som von.
"Slečna La Rouxe!" volal za mnou!
Neobzriem sa!
Neobzrela som sa!
Bežala som vpred odetá v šarvancoch persifláže. Chcela som aby zabudli. Chcela som sa zmeniť v prach.


obr z pinterest.com
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Casion Casion | Web | 17. října 2015 v 15:03 | Reagovat

Opäť krásne napísané, i keď smutné. Zaujímalo by ma čo je v pozadí príbehu, riaditeľ naznačil, že sa niečo stalo a zaujímalo by ma čo, možno to neskôr čitateľom odhalíš ;-) Alebo aspoň mne keď pekne poprosím, žeeee?? :D :D

2 Mirka. Mirka. | Web | 27. listopadu 2015 v 19:19 | Reagovat

Skoro si ma rozplakala...našla som sa v tom..
Pripomína mi to základku..veľmi.. :/
Je to krásne napísané a hneď sa idem vrhnúť na ďalšiu časť :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
Obrázky k článkom používam z dev, tbl a wht, pri iných zdroj pripíšem.

↑↑↑ by Knihofil18↑↑↑
↑↑↑Lexi↑↑↑
↑↑↑ by NikaRoovy↑↑↑