Blog je chránený autorským právom, preto je prísne zakázané kopírovať jeho obsah!!!
Pre nedostatok času Yasemin prestáva písať poviedky na prianie,iba ak by ju objednávka zaujala!

Maliarkina spoveď

4. dubna 2015 v 18:51 | Yasemin Other Van de Notte |  Jednorázovky
Salut mes amis!
Vonku je krásne, snehu zasa vyše členkov...
Včera som mala dlhý deň a nemohla som inak. Potrebovala som niečo vytvoriť, niečo, čo by na chvíľu upokojilo tú hlodavú kreatúru vo mne, čo našepkáva mojim prstom: "Píšte!"
a tak písali. klepkali po klávesnici v rytme piesní.


Maliarkina spoveď


Po druhý krát som odložila paletu a štetec.
Zúfalo sa pozriem na katastrofu vsadenú do plátna. Kopnem do stojana a plátno spadne rovno na moju bielu plátenku.
Paletu hodím o stenu a sledujem ako sa odrazí a na bielej stene ostane ďalší fľak. Nakloním hlavu nabok.
Práve som poničila ďalšiu vec, akoby nestačil môj život.
Zúfalo si vložím tvár do dlaní, ale neplačem. Nechcem plakať, fňukať. Nechcem splývať s prúdom urevaných dievčat, ktorých najväčším problémom je zlomený necht. Vôbec nechcem byť súčasťou tejto spoločnosti plnej predsudkov a opovrhnutia.
Si len úbohé malé nič!
Vrieskajú na mňa škvrny malichernosti zo steny.
Nič neznamenáš, nechýbala by si tu!
Pripájajú sa moje maliarske potreby a ja si dovolím zdvihnúť hlavu z dlaní. Mám v očiach slzy, ale v napriek tomu vidím v zašpinenom okne odraz svojej zašpinenej tváre.
Mám chuť rozkopať to tu. Vytrhať si vlasy a podpáliť celé toto prekliate mesto.
No len do toho, aj tak nikdy nič nedokážeš!
Vrieska plátno zo zeme.
Kopnem doň. Zakvačím si prsty do vlasov. Dokonca aj z môjho účesu črší zúfalstvo.
Zdrapím plátno a hodím ho do horiaceho krbu. Plamene ho lačne obliznú, ako beštie bažiace po beznádeji a katastrofe. Chvíľu len civím do prázdna.
Aj mňa by tak oblizovali. Bezcennú bytosť plnú zúfalstva, beznádeje a úbohosti. Akoby nestačilo, že tento svet speje do záhuby a umenie sa pomaly vytráca a stráca hodnotu, dokonca i ja strácam hodnotu. Moje diela nemajú cenu a zhoria na prach ako moje sny a ciele.
Začnem plakať.
V tomto svete plnom stereotypu nie je miesto pre ľudí ako som ja. Pre divné vyčnievajúce skupinky čudných ľudí.
Nezapadajúc do mierok spoločnosti, snažiac sa vytvoriť určitú prídavnú hodnoty tesne pred tým, ako sa kvôli predsudkom všetka snaha rozpadne v prach. Nemajúc miesto medzi ľuďmi tejto zaslepenej spoločnosti, chabo upíname polámané ruky k pokroku žadoniac o šancu v spoločnosti.
A následne sa ako vetchí starci skryjeme do ústrania, alebo ako blázni, zaslepení zúfalstvom a horkou túžbou po prijatí do spoločnosti, kričíme do ulíc a maľujeme transparenty plné vraj "múdrych" slov. Slová ktoré neznamenajú nič a napriek tomu vedia ublížiť viac ako ostrie noža pomaly sa prerezávajúce svalmi až k okrajom kostí. Vypúšťajú slová rovnocenné prachu. Dožadujúc sa rovnocennosti sa búrime, ale pôsobíme ako hlupáci, alebo si klameme a skrývame sa pred vlastným tieňom, mlčíme a utápame sa v sebaľútosti.
Nenávidieť túto spoločnosť nie je správne, ale mať ju rád tiež nie. Tak, čo kurva po mne všetci chcete?!
Ja si chcem žiť len svoj život bez toho aby sa na mňa dívali cez prsty. Som sama sebou a už mi je jedno, čo si o mne vravia, ale prečo to nie je jedno jej?
Utriem si slzy špinavými rukami a na tvári mám šmuhy od všetkých farieb dúhy. Zo stola si zoberiem pohár naplnený horkou a pálivou tekutinou. Napijem sa, čo som už dlho neurobila a zapálim si cigaretu, ktorú vytiahnem z náprsného vrecka flanelovej košele, ktorá zúfalo žiada oprať.
Dofajčím a típnem cigaretu do popolníka.
Vezmem si nové plátno. Zaviažem červenú šatku okolo vlasov, akoby som sa snažila upútať pozornosť sveta, že aj ja som tu, že som tiež človek, nie amorálna beštia bažiaca po deštrukcii tejto postranej spoločnosti.
Vezmem do rúk paletu a štetec. Začnem maľovať.
Každý ťah štetca je výkrikom mojej rozštiepenej duše. Pochabo sa snažím tie fragmenty pozliepať. Malichernosť.
Fialová, modrá, čierna, ametystová, azúrová, nefritová, staroružová, broskyňová, karibská modrá, orechovo-hnedá....
Maľujem!
Hodiny...
Vraj je predsa baletka a jej povesť nemôže byť poškodená. Nie som dostatočne hodná jej pozornosti?
Súdiac podľa úkazov na hviezdnej oblohe, jednoznačne nie som! Vrhalo by to vraj zlé svetlo na jej nastávajúcu baletnú kariéru.
Pché... Nie, načo, prečo nezničiť krehký porcelánový svet niekomu inému?
Agresívne švihám štetcom. Som ako tanečník. Bohyňa umenia!
Napĺňa ma
horkosť,
smútok,
poníženie,
zúfalstvo,
rozsypané tiene zápaliek zo škatuľky snov.
Utriem si čelo a zamažem sa od farby, ale som hotová.
Pozerám na štíhlu Alicu z krajiny zázrakov v baletných šatách tancujúcu na klobúku s jedným srdcovým esom zastoknutým za lemom zelenej stužky. Je vidieť každé jej rebro, ako je dokonale prehnutá. V jej tieni tlieska šialený Klobúčnik so zamilovaný leskom v očiach stojaci na štetcoch tvoriacich kaskádu reality.
Som spokojná.
Stena, maliarske potreby aj tlejúce plátno mlčia.
Ozve sa len zaklopanie na dvere môjho ateliéru.
Otvorím biele dvere plné otlačkov zafarbených rúk.
Zarazím sa s dlaňou vedľa čísla trinásť.
"Ahoj," pozdraví ma.
Mlčím a smutne pozorujem jej bezchybnú tvár a zlatisté vlasy. Túžim namaľovať každú jej pehu a ostré lícne kosti.
Ešte stále má na sebe baletný dres a baletné črievičky s odranou špicou. Odrané ostalo aj moje srdce po toľkom využívaní.
"Môžem ísť ďalej?" a vojde.
Veď som ju nepustila! Patetické!
Zahryznem si do pery.
"To je nádhera," šepne pri pohľade na obraz.
Mlčím a nervózne si žmolím okraj flanelovej košele.
"Skončila som," povie nervózne.
Viac dodávať nemusí!
Priskočím k nej a vštepím jej ten najvrúcnejší bozk aký dokážem. Otriasa sa so mnou môj kryštálový svet a zrniečka šťastia sa nám trúsia na líca.
Vojdem jej rukou do vlasov a opriem sa čelom o to jej. Utápam sa v jej očiach, rovnako ako ona v mojich.

A netreba nám slová.



Obr. z pinterest.com
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Faint Faint | Web | 5. dubna 2015 v 13:21 | Reagovat

Nemám slov :O Fakt!

2 Henry.Wilde Henry.Wilde | E-mail | Web | 6. dubna 2015 v 19:38 | Reagovat

Páni ,  je to tak precítěné , místy mi to připomíná mě samotného , občas zoufalého ze světa kolem a zároven s kreativním myšlením a myslí plnou představ a snů . Je to tak nádherně napsané , oh děkuji ti za toto , moc mě to těší  a přesně to jsem potřeboval v teto své chvilce melancholie .

3 Casion Casion | Web | 7. dubna 2015 v 10:10 | Reagovat

Krásne, Jaska naozaj krásne, veľmi pekné, výborné! Super popísané pocity, výborný výber slov, krása :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
Obrázky k článkom používam z dev, tbl a wht, pri iných zdroj pripíšem.

↑↑↑ by Knihofil18↑↑↑
↑↑↑Lexi↑↑↑
↑↑↑ by NikaRoovy↑↑↑