Blog je chránený autorským právom, preto je prísne zakázané kopírovať jeho obsah!!!
Pre nedostatok času Yasemin prestáva písať poviedky na prianie,iba ak by ju objednávka zaujala!

Oceľové spomienky- 7. časť (Jullian)

27. října 2013 v 12:03 | Yasemin Other Van de Notte |  Oceľové spomienky
Salut plechovičky!
Už som vám vysvetľovala prečo plechovičky? :D
Toje jedno! Tak stal sa zázrak, našla som zošit s OS a teraz hľadám kde mám červený zošit s TšK a veľký fialový so Z :D
Ja tom úplná trúba, neviem kde to je :D :D
To je jedno, tak po tých 100 rokoch sú to Oceľové spomienky :D
Užite si to, snažila som sa no, ale tak cez fyziku sa toho veľa nedá :D

Jullian




V hrdle mi navrie hrča a srdce sa udiera o rebrá v pokuse vyskočiť mi z hrude.
Odniekiaľ zavanie ľadový vzduch, ktorý mi pripomína aký je život krehký, pretože mám pocit, že moje telo sa rozpadá na čriepky, fragmenty skla, ktoré moje telo tvoria.
Trasiem sa a zahľadím sa na tú prekliatu šošovku, ktorá ma teraz zabije. Nikoho iného, len mňa. Nedokážem dýchať, pretože práve táto maličká okrúhla vec ma zabíja, zabíja ma už od samého začiatku, ale až doteraz som si to neuvedomil. Až teraz, keď leží na zemi a ja v nej vidím svoj odraz.

Generál Von Bauer zavrčí a hodí svoj podnos na zem. Sledujem to ako v spomalenom filme. Káva sa z bieleho pohára vylieva na zem, kvapôčky odskakujú a dve, či tri mi dopadnú na topánku. Biely hrnček sa so zvonením rozbije a črepiny sa rozletia po celej jedálni, tak isto aj taniere a miska, všetko, čo ležalo na tej tácke, ktorá s tupým buchnutím dopadla tesne vedľa mňa.
Zavrčí a vrchná pera sa mu zavlní. Pôsobí ako nejaká šelma, šelma, ktorá zabije. Trhane sa nadýchnem. Bojím sa. Od strachu sa neviem ani pohnúť, pretože na mňa vrčí, cerí žlté zuby. Všetky svaly v tele mi stuhnú a odmietajú poslušnosť. Celý sa trasiem a klopím zrak k zemi.
"Ty zasraná špina!" vykríkne a jeho hlas za prereže vzduchom až k mojim ušiam, ktoré zasiahne ako reťazová píla. Prikryjem si hlavu a skrútim sa do klbka.
Toto je môj koniec!
"Ty zasraný červ!" počujem jeho ryk.
Niečie ruky ma vymrštia do vzduchu a drtia mi plecia. Zalapám po dychu, lebo som prinútený hľadieť z očí do očí generálovi peniacemu od hnevu. Je celý červený a myká ním od zlosti. Na spánkoch a krku má navreté žily. Priam vidím ako pulzujú.
Napne ma.
Pozerá sa mi do očí, keď zrazu mi päsťou vrazí do sánky. Počujem puknutie a zletím na zem. Sánka ma neskutočne bolí a pera mi navrie. Snažím sa odplaziť, ale niekto ma z boku kopne do rebier. Zapraští to a ja s piskľavým zvukom vydýchnem a zamračím sa. Piskľavo sa nadychujem a vydychujem, spaľuje ma bolesť a na chrbte cítim nenávistné pohľady, čo mi vypaľujú diery do chrbta.
"Ty had," zvolá generál, "myslel si si, že ma môžeš oklamať?!" pení od zúrivosti a v kútikoch úst sa mu zberajú sliny. Len čakám, kedy ich ako správny rotvajler nechá stiecť po brade a kvapkať na zem. Áno, presne tak pôsobí. Ako krvilačný rotvajler.
Dupotajúc ku mne priskočí, zodvihne ma zo zeme a odhodí k stene s policami, na ktorých sú riady a hrnce. Všetko na mňa popadá a porozbíja sa. Hrnce ma tlčú a ja sa márne snažím zakryť si hlavu.
Ďalší kopanec.
Rozkašlem sa a začnem vypľúvať krv. Hromadí sa mi v ústak a jej nepríjemná kovová pachuť núti môj organizmus dáviť. Do očí sa mi tlačia slzy.
Srdce búši ako o závod.
Jedna rana, druhá rana do spánku. Tretia rana.
Pred očami sa mi zahmlieva, tlmený huriavk sa ešte viac stišuje. Nevnímam nič len bolesť, ktorá útočí ako medúza elektrickými výbojmi na môj mozog.

Tak toto je zmysel existovania? Bolesť, ktorá nám bráni vnímať všetko ostatné?
Ja predsa nemôžem za to kým som sa narodil! Ja som si predsa nezvolil akú farbu očí chcem, aké vlasy mi majú náležať.
Nie som vari tiež človekom? Nezaslúžim si teda náležité zaobchádzanie?
Už od začiatku výcviku mi natĺkali do hlavy, že Zavrhnutí nie sú ľuďmi. Vraj sú to vrahovia a nezaslúžia si ani mená.
Zavrhnutí ubližujú len v sebaobrane, inak stále utekajú a vraj si nezaslúžia mená! Ľudia zvolení spoločnosťou zabíjajú nás, ľudí, áno stále sme ľudia, lovia nás, bavia sa na tom ako trpíme a oni majú nárok na meno?
Oni áno a ja nie?
V čom teda spočíva základ bytia? Kto určil, kto môže a nemôže byť človekom? Je azda zverstvo a krutosť vlastnosťou človeka? Ak len to určuje kto má byť človekom, som rád, že mňa ním nezvú.

Niekto po mne hodí tanier. Hlava mi odkväcne na plece, už ani dýchať nevládzem.
Cítim ako mi pulzujú rany, ako ma pália. Cítim ako ma hladí zamatový tok krvi. Jemný opar bezvedomia sa pomaličky blíži. Cítim ho na perách, mozog sa mi upokojuje, ale srdce, srdce bije na poplach a zdá sa, že každou sekundou ešte zrýchľuje svoje údery.
Dvadsaťšesť...tridsať...štyridsať jeden....prásk!
Bolesť, prudká bolesť, ktorá mi vystrelí hruďou. Moje srdce stíchlo, už netlčie. Prasklo, ale, ale až na tú bolesť je to príjemný pocit. Už žiaden pocit. Len tma. Tma a prázdno.

Tento obraz vidím v malej hnedej šošovke ležiacej na špinavej dlážke pri generálových nohách. Už sám neviem, či sa bojím. Smrť nemusí byť až tak hrozná.
Stále však klopím zrak a jachtám ospravedlnenie.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Fearnie Fearnie | Web | 28. října 2013 v 11:13 | Reagovat

Ahoj, nominovala jsem tě v Liebster award. :) více u mě na blogu.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
Obrázky k článkom používam z dev, tbl a wht, pri iných zdroj pripíšem.

↑↑↑ by Knihofil18↑↑↑
↑↑↑Lexi↑↑↑
↑↑↑ by NikaRoovy↑↑↑