Blog je chránený autorským právom, preto je prísne zakázané kopírovať jeho obsah!!!
Pre nedostatok času Yasemin prestáva písať poviedky na prianie,iba ak by ju objednávka zaujala!

Dedič VI.

13. srpna 2013 v 20:09 | Yasemin Other Van de Notte |  Dedič
Salut!
No jo, ja viem, že som Dediča sľúbila minutý týždeň, ale viete, to je tak, keď namiesto "Hned zveřejnit" vypnete net a zabudnete na to :D :D
Tak tu je posledná kapitola Dediča :D


Ikonku nerobil nik iný nez užasná Penn

Dedič VI.


Zachvátila ma panika.
Neustále som sa obzeral k nebesiam, ale okrem atramentovej oblohy a pár hviezd som nič nevidel.
Zvony začali zbesilo vyzváňať.
"Kde je?" zahrmel ohnivák, zadupal nohami a z papule mu vyšľahli plamene.
"Neviem," odvetil som so strachom zakrádajúcim sa mojim hlasom.
"Kde je?!" zopakoval hrubo drak s planúcimi očami.
"Nájdem ju, ty musíš ísť tam!" ukázal som vystretou rukou k maličkým ohnivým bodkám neďaleko lesa.
Ohnivák sa na mňa nahnevane pozrel a z nozdier mu vyšľahol plameň dvakrát väčší než ja. Dokonca aj vodný drak sa nado mnou vypol s vyčítavým pohľadom.
Nadýchol som sa a snažil sa pobrať všetku odvahu, čo vo mne zostala. Pristúpil som k ohnivákovi a pozeral sa mu priamo do očí, v ktorých sa jagali plamienky hnevu a obáv.
"Sľubujem, že ju nájdem a dovediem späť," zašepkal som pevne a bol som rád, že sa mi netriasol hlas. "Sľubujem..."
Drak nahnevane prikývol, obzrel sa a mávol krídlami. Prach zo zeme sa začal víriť okolo mňa a o pár sekúnd na to, ako sa drak vzniesol do čierňavy, som mal plné oči drobných pieskových zrniečok. Rezali ma v očiach. Pretrel som si oči a zazrel miznúcu siluetu majestátneho tela ako mieri k táboru.
"Emaulet bude vedieť, čo robiť," povedal som potichu.
Modrý drak pobavene odfrkol a pootočil obrovskú hlavu k hradbám.
"Čo chceš robiť?" opýtal sa.
"Spolu s tebou zachránim jeho dračiu krásku," povedal som prosto, hoci som sa obával, že na to nemám dosť sily.
"A kto ti povedal, že sme v tom spolu?" spýtal sa príkro a prudkým pohybom prednej nohy ma zrazil k zemi. Zovrel ma medzi pazúrmi, naklonil sa ku mne a skúmal môj výraz.
Videl som sa v jeho očiach.
Bol som len bezvýznamný zemský červ plný strachu.
"Ty!" zahučal som, ale ani som sa nepohol. Nechcel som dať najavo viac strachu. "Ty si mi to povedal. Ešte keď som bol malý, vždy si mi vravieval: 'Vždy budeme jedno. Ja a ty, Dedič. Vo všetkom, v dobrom i v zlom budeme spolu, rozumieš?!'"
Zadíval sa na mňa prenikavejšie, akoby hľadel cezo mňa do mojej duše. Hrdo som vystrčil bradu.
Pustil ma. Ohromné nozdry sa mu zachveli. Jasný mesiac sa odrážal v jeho lesklých šupinách a okolo nôh sa mu vlnila mliečnobiela hmla.
"Presne to som povedal a draky držia svoje slovo!" povedal trochu hrubo, ale bol som rád, že ma neoznačil za klamára.
"Určite bude na nádvorí," prehlásil som.
Drak mlčal, tak som sa začal nervózne ošívať.
"Pochopil si oheň?" opýtal sa ma po dlhom ťaživom tichu.
"Áno," vyhlásil som hrdo.
"Tak to využi!" oboril sa na mňa ako učiteľ na nechápavého žiaka. "Máš moc ohňa a vody, tak sa pozri cez oheň, pretože kde je drak, tak tam je jeho element!"
Zamrzelo ma, že sa na mňa oboril, ale na druhej strane som si nadával, že ma to nenapadlo skôr.
"Sústreď sa," šepkal o niečo jemnejšie.
Nadýchol som sa a vydýchol. Začal som sa sústreďovať.
"Zavri oči," šepkal.
Zavrel som oči a pocítil ťaživú temnotu, čo ma náhle obklopila.
"Mysli na oheň! Predstav si jeho teplo, jeho silu, jeho jas!"

Učinil som tak ako mi kázal.
Nadýchol som sa vyprázdnil si myseľ. Začal som sa hĺbať vo svojom podvedomí a hluk okolo mňa pomaly tíchol. Už som nepočul krik, údery mečov, drakov mocný dych, ba ani svoje srdce. Počul som len praskot dreva v ohni.
Čierňava sa pomaly rozostupovala a otvárala tak obzor maličkému plamienku. Tancoval temnotou až k mojim očiam. Mohol som sa ho dotknúť, tak blízko bol, ale nedokázal som nič, len sa dívať na jeho plápolajúce telo.
Pocítil som záplavu horúčavy hoci plamienok bol veľký asi ako moja dlaň, vnímal som jeho silu, ktorá by ma behom sekundy zmenila na bezvýznamné čiastočky prachu, ktoré by odvial studený vietor. Plamienok sa točil okolo mňa a jeho jas prerezal temnotu ako meč krky nebrániacich sa protivníkov. Preletel ako šíp všetkými molekulami onoho tmavého prostredia.

Praj si vidieť očami ohňa!

Zaševelil jemne hlas v mojej hlave, ale bol sotva počuteľný.

Zahľadel som sa do plamienka a želal si vidieť plamennými očami, ale nič sa nedialo. Sklamalo ma to, ale skúšal som to ďalej a ďalej. Nedarilo sa mi ani zďaleka.
Nadýchol som sa a zadržal vzduch v pľúcach, pokým ma nezačali páliť.

Dovoľ mi vidieť plamennými očami!

Šepkal som mysľou k plamienku. Nič sa nedialo. Už som prestal veriť, že naozaj rozumiem ohňu a chystal som sa otvoriť oči, keď som v drobnom plamienku zbadal dračiu krásavicu. Chrlila viac horúceho ohňa okolo seba a muži v ťažkom brnení ju polievali vodou. O nedlho jej z nozdier fučala len para a oči mala plné bolesti. Kútikom plamenného oka som zazrel astronomickú vežu, pod ktorou ležalo jej unavené telo.

Asi je ťažko pochopiteľné ako som mohol vidieť plamennými očami. Bolo to ťažké, namáhavé a horúce. Cítil som ako mi žilami preteká oheň. Ja som bol tým plamienkom v ohni a práve tak som mohol vidieť to, čo vidí plamienok ohňa.

Prudko som otvoril oči a vychrlil zo seba, čo som videl. Nevedno prečo, ale na hrudi som pocítil tlak. Tlak, ktorý prinášal pocit viny, pretože za jej utrpenie som mohol jedine ja!

"Čo teraz?" obrátil som sa na vodného draka s prosbou v očiach.
"To by si mal vedieť ty, Dedič! Spolu z mocou porozumieť drakom a ich živlom si dostal povinnosť chrániť nás," prevravel veľavýznamne a pomaly. "Premýšľaj, Dedič! Premýšľaj!"
Zahľadel som sa do jeho hlbokých očí farby vzdialených oceánov a vzdychol som. Nevedel som, čo mám robiť.
"Pôjdem po ňu a odletím spolu s ňou," prehlásil som, hoci som ani len nevedel ako sa k nej dostať, tobôž nie ako prekonať takmer dva tucty vojakov.
"Ohnivé draky nemôžu lietať, keď sú mokré," pokáral ma.
"Chápem," prehlásil som a začal som sa prechádzať, pokým som rozmýšľal.
"Mohol by som tam vpadnúť spútať ich vodnými hadmi a okolo dračice vytvorím ohnivý kruh a..."
"Výborne, narobíš len kopec kriku, ohňom prilákaš ešte viac stráží a nakoniec ti dôjde energia," zahrmel.
"Preto tam budeš ty. Potrebujem aby si okolie zahmlil tak, že si sotva dovidím na koniec nosa!" vyhlásil som rozhodne a pošúchal som si temeno.
Drak sa zachechtal: "Niekedy proste neverím, že si dospel!"
Zatváril som sa namosúrene, čo ho pobavilo ešte viac. Cítil som sa ponížený.
"Tak čo navrhuješ?" opýtal som sa pochybovačne.
"Chrániť drakov je mojím alebo tvojím osudom?" odpovedal protiotázkou posmešne.
"Tak mi nepomáhaj, ty zadubenec!" skríkol som nahnevane.
Drak sa zatváril nechápavo, ako som si to mohol dovoliť? Odignoroval som jeho nesúhlasný zamračený pohľad a obrátil som sa k nemu chrbtom. Rázne som vykročil vpred mrmlajúc si popod nos sťažnosti na toho namysleného draka, ktorý urazil moje ego.

Spomalil som, keď som sa priblížil k bočnej bráne. Snažil som sa našľapovať potichu a dych mi zamrzol v pľúcach. Počul som bolestný rykot dračice a smiech krutých vojakov. Nadýchol som sa a oprel sa o stenu. Brána bola otvorená na šírku päste. Naklonil som sa a zazrel asi desiatich mužov v lesklých kovových brneniach. Mesiac, čo ešte stále plával oblohou sa odrážal na plátoch chrániacich ich telá.

Srdce mi bilo až niekde v krku. Bál som sa, že jeho tlkot začujú samotní vojaci. Pritlačil som sa bližšie ku kamennému múru. Chlad zo starých kameňov mi pomaly liezol po chrbte a pomedzi špáry vanul slabý vetrík.
Naklonil som sa bližšie k bráne, ale vzápätí som sa opäť stiahol, pretože popred ňu prešla dvojica stráží.
"A on na to, že vraj za to môžeme my!" zaškriekal jeden zo strážnikov, ktorý mal brucho veľké ako pivný sud a tvár červenú ako rak.
"A ako asi, keď sme boli na opačnej strane?" rozčúlil sa mladší muž so špicatým nosom.
"Neviem, ale pán poslal jeden oddiel hľadať toho chlapca, začali pri severnej bráne..." mrmlal tučnejší muž, ale ďalšie slová som nezachytil, pretože sa vzdialili.
Tak či onak, pochopil som, že si musím pohnúť, lebo ma hľadali. Určite hľadali mňa, pretože zvony zabili na poplach tesne po pristáti pred hradbami.
Zaťal som ruky do pästí a začal uvažovať. Za chrbtom sa mi ozýval škodoradostný posmech a úbohé stonanie.
Zavrel som oči a sústredil sa. Keď som si bol istý, že som pokojný, opäť som sa naklonil k pootvorenej bráne a nazrel dnu. Očami som šibal z miesta na miesto, keď sa ozval neslýchaný krik.

"Drak!" kričal niekto.
"Drak na bráne!" jačal iný.

Zaklonil som hlavy a zbadal ho. Môj starý priateľ sa vypínal na hradnom múre v celej svojej kráse a majestátnosti. Priam som cítil ako si ho moje srdce chce uciť tým, že spomalilo svoj tlkot.

Avšak, nemohol som sa zdržiavať. Všimol som si vrece jedovatých bylín, ktoré určite používali na mučenie nevinných občanov a dal by som ruku do ohňa za to, že aj dračicu.

Sústredil som sa.

Mohol by som vrece podpáliť, aby sa dym rozšíril a omámil vojakov. Pomyslel som si. Ale to by uškodilo aj dračice, aj drakovi a aj mne.

Musel dom konať rýchlo, no nevedel som ako. Môj starý priateľ zatiaľ ručal na murive a mlátil vojakov chvostom, no napriek všetkému som vedel, že im nechce ublížiť.
"Na to nie je čas," mrmlal som si popod nos pri myšlienke spútať všetkých vodnými hadmi.
Ticho som civel pred seba. Niekto ma však poklepal po pleci.
"Čo je?" nevrlo som sa otočil.
"Tak tu si ty bastard!" zahučal vysoký muž s olivovou pleťou a päsťou mi jednu vrazil, až som zletel na zem a zadok si udrel o kameň. V nose mi pri údere nechutne chruplo a teraz som cítil teplú tekutinu valiacu sa po perách a brade na košeľu.
Nelenil som, hoci som bol sprvu šokovaný a vyskočil som na rovné nohy. Zle som si to načasoval a muž ma skopal do brucha. Zakašľal som.
"Ty hajzel!" zamrmlal som a štveral sa opäť na nohy, ale udrel ma po chrbte takou silo, až mi vybil dych.

Začal sa smiať až sa mu natriasala hlava. Vyceril žlté zuby a opľul ma.
To už som stratil všetku trpezlivosť. Zavrel som oči a vo vhodný okamih vyskočil. Síce som nevidel, ale cítil som, tušil som kam a kedy udrieť, tak ako pred pár dňami. Len som robil výpady striedavo pravou a ľavou rukou, uhýbal sa ranám, odskakoval som a kopal nohami do vzduchu, až som muža kopol do hlavy a začul rachot brnenia o zem.

Otvoril som oči.

Muž ležal na zemi so zatvorenými očami, s krvou v kútikoch úst, ale dýchal.
Pribehol som k dverám, ešte som mohol včas zapáliť vrece, ale prv som si utrel rukávom krv z tváre.

To je ono! Pomyslel som si nadšene, pretože som zistil, ako sa chrániť pred dymom.

Sústredene som zamrmlal pár slov a hnedé tkané vrece s bylinami začalo horieť jasným plameňom.
Zamrmlal som ďalšie slová a z prstov mi vytryskli pramienky vody a okolo tváre vytvorili bublinu. Rozbehol som sa bránou a pramienkami vody zasiahol pysk dračice. Okolo jej hlavy sa vytvorila belasá bublina.
Vrece začalo poriadne horieť a dym sa lenivo prevaľoval po zemi. Všimol som si ďalšie vrecia porozvešané okolo nádvoria po astronomickou vežou, ale to ma už spozorovali vojaci a blížili sa ku mne s nadávkami a pokrikom:
"Na neho!"
"Zabite ho!"
Vystrašene som cúvol.

Vari sa tak ľahko vzdáš, Dedič? Ja im nemôžem ublížiť, ale ty áno. Len uvažuj s chladnou hlavou.
Prehovoril ku mne vodný drak a ja som sa nadýchol v túžbe nesklamať ho.

Natiahol som ruku pred seba a zavrel oči. Predstavil som si oheň, jeho živelnú silu a moc. Pocítil som teplo rozlievajúce sa mojimi žilami a vytvoril okolo seba plamenný kruh.
Muži vykríkli od prekvapenia, no niektorí pohotovo bežali k vedrám a k studni. Nelenil som a zapálil ostatne vrecia a ohnivý kruh okolo dračice.
Lenivé kúdoly dymu sa prevaľovali nad zemou a pomaly stúpali. Vojaci začali kašľať a zakrývať si ústa.
Toto bola moja jediná šanca, musel som ju využiť. V bubline začal dochádzať kyslík, preto som sa snažil preskočiť plamene, ale to by som nebol ja keby som do nich neskočil, nie ich preskočil. Plamene šľahali do výšky mojich očí, zakryl som si tvár, ale plamene oblizovali moje telo takou intenzitou až som vykríkol

Dedič!
Zvolal zhrozene vodný drak a zahniezdil sa na múre.

Podarilo sa mi vymotať z plameňov, ale dochádzal mi dych a ako sa zdalo, dračici tiež. Začalo sa mi zahmlievať pred očami!

Len vydrž, Dedič!
Povzbudzoval ma drak a chvostom udieral pomedzi zmätených a priotrávených vojakov.

Už som bol takmer pri dračici, keď sa mi začali podlamovať kolená. Schmatol som kľúče prevesené na stĺpe spolu s tuctom zbraní, ktoré s rinčaním popadali na zem a jedna malá dýka ma zasiahla do nohy. Zasyčal som a vytiahol si ju. Nevnímajúc pálenie v pľúcach rozbehol som sa po kamennom nádvorí kľučkujúc pomedzi kašľajúcich chlapov.
Keď som dobehol k červenej dračici, podarilo sa mi preskočiť ohnivé kolo, hoci plamene oblizli moju nohu, prevalil som sa a začal odopínať reťaze. Keď s cvengotom padli na zem, dračica zamávala krídlami a vzniesla sa.

"A čo ja?" zakričal som za ňou z posledných vypätí síl, ale ona letela ďalej.

Bezmocne som klesol na kolená a prinútil bublinu zmiznúť. Zalapal som po dychu, ale pľúca sa naplnili štipľavým dymom. Rozkašľal som sa a vedel som, že toto je môj koniec. Z nedostatku kyslíka mi iskrilo pred očami a pot sa mi lial po čele.
Zvesil som plecia, keď tu zrazu ma niečo zdrapilo. Začal som sa metať z posledných síl, keď zahučal dôverne známy hlas v mojej hlave.
No tak, mladý Dedič, ak chceš pokojne ťa tu nechám...

Ďalej som však nepočul drakov hlas, lebo som upadol so sladkých pazúrov bezvedomia.
***
Pomaly som otváral oči. Prudké svetlo ma pálilo, tak som ich opäť zavrel.
Niekto sa zasmial. Ten nádherný smiech by som spoznal kdekoľvek.
"Em... Emaulet?" zachripel som.
"Tu som, ty hlupáčik!" zasmiala sa a štuchla do mňa z ľavej strany. Pochopil som, že sa mi smeje, preto lebo som sa načahoval doprava.
"Draci? Kráľovstvo?" opýtal som sa a uprel na ňu zrak, hoci obraz sa mi stále rozmazával.
"Vyhrali sme!" prehlásila hrdo a rozpovedala mi ako napadli severnú bánu, ako sa prebili dovnútra a zosadili krutého kráľa z trónu s pomocou ohnivých drakov.
Pobozkala ma na čelo a zašepkala: "A teraz spi! Musíš odpočívať!"
Zavrel som oči a vnímal jej kolísavú vôňu.
***
Stál som na brale a počúval údery vĺn o skaly. Šum mora mi dodával pocit pokoja.
Už pár mesiacov som tu chodieval za pokojom, pretože inde som nemal ani chvíľku pre seba.
Po chvíli strávenej osamote som zacítil poryv vetra odúvajúci sa do môjho chrbta. Nemusel som sa ani otáčať a vedel som, že za mnou pristál môj najstarší a najlepší priateľ. Mlčky som hľadel na šíre more, tam kde sa stretá z oblohou a snažil som sa nájsť koniec toho nekonečna.
Náhle ma objali niečie hebké ruky.
"Emaulet," zaševelil som opatrne, akoby som ju mohol odplašiť.
Pritiahol som si ju k sebe a pobozkal ju na spánky. Položil som ruky na jej guľaté brucho, v ktorom rástlo naše dieťa.
"Samuel, poď domov," riekla zamatovo.
"Hneď!" prisľúbil som a ešte chvíľu som hľadel na modré more, na spenené chrbty vĺn. V tom mori som našiel sám seba.
Teraz už viem kto som.

Som Samuel Nogard!
Som Dedič!
Zdedil som po dávnych predkoch túto šíru a krásnu zem a s ňou som zdedil aj povinnosť chrániť všetkých drakov!
Teraz mi pribudla ešte jedna povinnosť. Chrániť svoju rodinu!
Som Dedič!

Možno je to niekedy otrava, ale ja rád lietam na chrbte svojho priateľa a pomáham drakom v núdzi, ale ešte radšej sa potom vraciam späť, späť do náruče svojej milovanej.


 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Casion Casion | Web | 15. srpna 2013 v 10:49 | Reagovat

Och to je priam geniálne zakončenie, nádhera! :D Je skvelé kam až sa to vyvinulo od začiatku :D

2 Nathaly Nathaly | 18. srpna 2013 v 20:57 | Reagovat

Je to geniálne :D :D Krásne sa to vyvinulo a ešte krajšie skončilo :D Ale musím uznať že ma dosť mrzí že už je koniec takeho nádherneho príbehu :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
Obrázky k článkom používam z dev, tbl a wht, pri iných zdroj pripíšem.

↑↑↑ by Knihofil18↑↑↑
↑↑↑Lexi↑↑↑
↑↑↑ by NikaRoovy↑↑↑