Blog je chránený autorským právom, preto je prísne zakázané kopírovať jeho obsah!!!
Pre nedostatok času Yasemin prestáva písať poviedky na prianie,iba ak by ju objednávka zaujala!

Zlodej myšlienok 5

19. července 2013 v 11:00 | Yasemin Other Van de Notte |  Zlodej myšlienok
Tento článok je prednastavený :D
Pravdepodobne už asi nežijem :D Ale to hádam nie :D :D Asi som v bazéne u bratranca :D :D

Zlodej myšlienok 5


Posledné čo pred zamdlením vnímam, je nevýrazný pach uhlia.
Uhoľný sklad.
***


Preberiem sa vo svojej posteli. Všade panuje ticho. Len bohapusté ticho.
Cez biele záclony do spálne preniká mliečnobiele svetlo. Až ma to znepokojuje. Je to ako ticho pre búrkou.
Vstanem z postele a neriešim, že by som mal po sebe posteliť. Bosými nohami ťapkám po drevenej podlahe. Hučí mi v hlave akoby cez ňu dookola jazdil parný vlak. Potrasiem hlavou, ale všetko len zhorším.
Do spálne preniká cez záclony mliečnobiele svetlo. Všade je ticho. Ticho, ktoré sa plazí a rozvaľuje v mliečnobielom opare. Je to až neprirodzené. Počujem len svoj dych a svoje nohy ozývajúce sa v izbe. Ten zvuk naráža do stien a odráža sa späť a temer cítim ako si sám chodím bosý v hlave.

Rozhodnem sa dať si kávu a liek od bolesti, pretože cítim každý pulz krvi na spánkoch, tá krv mi hučí v ušiach. Snažím sa spomenúť si prečo, ale spomienky obaľuje tma. Tma, čo ich chce zadusiť, ale predsa sa mi v mysli vynorí plamienok spomienky.
Vojdem do kuchyne. A ona stojí tam.
"Asman?" skúsim.
"Čo je muž môj?" otočí sa s úsmevom na červených perách a v modrých očiach jej blčia iskričky, ale také som ešte v jej očiach nevidel.
Naozaj tam stojí, šaty má dlhé po kolená a nezdá sa, že by utrpela nejakú strelnú ranu.
"Mal si horúčky," povie po tichu.
"Aký je dnes dátum?" opýtam sa nesvoj.
"Neviem, pozri sa, ja to varím kávu," zaševelí a začne si pospevovať pieseň Merawi Az mano.
Až čudná domáca idylka na to, že Suhraba stále niet. Zavriem oči. Mám len tri týždne na posledné prípravy, ale predtým, predtým zájdem do uhoľných skladov.
***
Zaplatím taxikárovi a mierim k najbližšiemu uhoľnému skladu. Som zvedavý, či ma intuícia neklame.
Slnko sa skrýva za šedou oponou mračien a ja pomaly kráčam k veľkému kovovému komplexu. Štrk a uhoľný prach mi škrípu pod podrážkami a až na šumenie lístia vŕb vo vetre a mojich krokov nepočuť nič iné. Nemám z toho dobrý pocit.
Za opaskom ma povzbudivo tlačí strieborný revolver, ktorý som zohnal v akejsi uličke. Nenápadne sa ho snažím vytiahnuť, napriek faktu, že okolo ani živej duše.
"Čo som si, kurva, myslel?!" zanadávam, keď cez okno nahliadnem do skladu.
Nikde nikto, ani vtáčika letáčika. Ale niečo je tu podivné, okrem ľudoprázdna.
Otočím sa, keď tu zrazu predo mnou stojí muž v kukle. Zalovím po revolveri, ale on ma so smiechom udrie lopatou medzi oči.
Posledné, čo ma napadne je, že som mal byť opatrnejší a otázka: Odkiaľ sa ten debil vyhrabal?
Potom ma obalí sladké čierne bezvedomie.

Tmavá noc sa pomaly rozjasňuje a mňa opäť bolí hlava ani čo by ju podupalo stádo divých tiav.
Avšak, je tu až podivne horúco. Zaostrím zrak.
Okolo mňa je asi päť mužov v kuklách a jedna žena v čiernej burke.
Rozhliadnem sa. Opäť som priviazaný na stoličke vo vzduchu. Pristúpi ku mne zavalitý muž, rozosmeje sa a udrie ma do brucha. Zakašlem.
Žena pokynie rukou a ukáže na čierne rádio v rohu miestnosti. Začínam si uvedomovať, že som v spaľovni a obrovský kotol je rozhorúčený od lačných plamenných jazykov. Preto je tu teplo.
Ten istý muž, čo ma udrel prejde k rádiu a stlačí gombík.
Z rádia sa ozve tvrdý počítačom upravený hlas: "Pán Masúd!" rádio zapraská.
"Varovali sme vás. Mali ste len jednu úlohu a do ničoho sa nepliesť, ale vy, vy do všetkého strkáte nos! Najprv ste o celej záležitosti informoval rodinu, potom agentku FBI, ktorá zaplatila životom a teraz strkáte nos na miesta, do ktorých vás nič!" kričí hlas v rádiu.
"Aby ste videl, že s nami sa neradno zahrávať," zachripí v rádiu hlas, ktorý sa mi nespočetne veľakrát ozýval z utajeného čísla či jednorazových mobilov, "ukážeme vám, čo urobíme vašej žene, alebo synovi!"
Žena v burke mykne nepatrne hlavou a do miestnosti vovedú postavu v oblečení od krvi a zvratkov. Na hlave má vrece, ktoré mu vysoký muž strhne.
"Dabir!" zakričím z plných pľúc.
Len sa na mňa vystrašene pozrie. Tvár má samú modrinu, samú krv a zvratky. Od strachu plače a snaží sa kričať, ale ústa má zakryté, aby neprehovoril. Trasú sa mu nohy.
Vlečú ho k peci.
"Dosť!" zakričím. "Urobím, čo chcete!"
Žena sa nakloní k mužovi po svojej pravici a niečo mu zašepká.
Muž prikývne a zakričí na mňa oceľovým hlasom: "Neskoro! Ber to ako motivačnú upomienku!"
Spaľovňou sa ozve burácavý smiech.
Zmrazí ma. Po temene mi steká ľadový pot a naskočia mi zimomriavky ani čoby som mal pod kožou miliardy ihličiek, čo sa snažia dostať von. Premkne na nevídaný strach.
"Dabir! Dabir!" kričím na muža, ktorého poznám celý svoj prepadnutý život. Nechcem si to pripustiť, že za to môžem jedine ja.
Moje volanie však ostáva bez odpovede. Posledný krát na mňa pozrie a v očiach nemá výčitku, len, len súcit. Porazenecky spustí plecia.

Odratúvam sekundy: "Tri, dva, jedna..."
Muži Dabira schytia za ruky a nohy a ako synchronizované stroje ho hodia do obrovitej pece. Tretí muž s okuliarmi zavrie vráta na kovovej peci a ku mne dolieha praskanie a nechutný zvuk škvariaceho sa mäsa. Spomedzi kusov plechov tvoriacich jeho smrtonosnú pascu sa začne ozývať neľudský výkrik. Zavŕta sa mi do mozgu, do pamäte, do svedomia, pretože za všetko môžem ja.
Vzduch plný sadzí zaplní smrad spáleného mäsa. Vyhŕknu mi slzy a povraciam sa. Som slabý a vnímam ako sa všetci naokolo smejú a smejú.
Nenávidím ich všetkých, nenávidím seba. Jediné o čo mi v tomto momente ide je môj syn.
Stále mi však nejde do hlavy, ako vedeli, že tu prídem.
Nepovedal som to nikomu okrem Asman.
Žeby nám dali do domu plošticu?
Pýtam sa sám seba, ale potom zazriem tie nebeské oči. Oči, ktoré nemá nikto iný.
Tak ona bola tým Zlodejom myšlienok?

A v ten moment viem, čo urobím. Od tohto momentu už nebudem figúrkou v jej rukách. Od tejto chvíle som ja ten, kto ovláda bábky na povrázkoch.
Bol som naivný, keď som si myslel, že nový domov v Amerike, je pre mňa odmenou. Bol som naivný, keď som si myslel, že to bude raj.
Och, ako šeredne som sa mýlil.
Už od začiatku mnou opovrhovali, pretože som z Afganistanu, už od začiatku som bol len bábka v rukách organizácie Z.M. Sám som ju nazval Zlodej myšlienok, pretože nech som robil hocičo, všetko vedeli.
Ale teraz začíname novú hru. Teraz som Zlodejom myšlienok ja a oni budú skákať podľa mňa!
Teraz je čas na pomstu.
Pomstu a čas dostať späť syna.

Som Rashid Masúd, bývalý vojak, generál, stratég, som otec a manžel, som americký občan, som lačný po pomste.
A som nový Zlodej myšlienok!
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Milča Milča | Web | 19. července 2013 v 19:54 | Reagovat

Trochu jsi mě tím, že nežiješ vyděsila :-D
Btw opravdu nebude pokračování??  :D  :D

2 Matt Matt | 19. července 2013 v 21:13 | Reagovat

Aha, tak to Dabir nebyl, ale to, že ho hodili do pece bylo trochu moc na můj žaludek :c Opět úžasně napsané, jen to nemuselo být tak nechutné, ale to je už asi součástí thrillerů, mno :D

3 Casion Casion | Web | 20. července 2013 v 10:03 | Reagovat

Krásne! :D Tá pec to bola fakt sila, ja by som sa tam povracala tiež... Ale ten koniec sa mi veľmi páči, nové odhodlanie do života :-)

4 vivienne vivienne | Web | 20. července 2013 v 12:33 | Reagovat

ten závěr mě dost překvapil,ale to je plus pro tebe navíc :-)

5 Fia Felis en Niger Fia Felis en Niger | E-mail | Web | 20. července 2013 v 18:56 | Reagovat

Neumieraj!! :D:D:D Ale super koniec :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
Obrázky k článkom používam z dev, tbl a wht, pri iných zdroj pripíšem.

↑↑↑ by Knihofil18↑↑↑
↑↑↑Lexi↑↑↑
↑↑↑ by NikaRoovy↑↑↑