Blog je chránený autorským právom, preto je prísne zakázané kopírovať jeho obsah!!!
Pre nedostatok času Yasemin prestáva písať poviedky na prianie,iba ak by ju objednávka zaujala!

Zlodej myšlienok 4

17. července 2013 v 9:23 | Yasemin Other Van de Notte |  Zlodej myšlienok
Ahoj, je tu ďalší úsek jednorázovky :D :D hééj "jednorázovky" :D
Tak, bez okolkov, tu to je!
Žerte :D :D :D

Zlodej myšlienok 4


Slnko sa skrýva za šedými mračnami a tak sme ponorení do šera.
"Volal," poviem akoby sa nič nebolo stalo a rozpoviem mu, čo mi povedal Z.M..
"Volaj na políciu," poradí mi a ja ho poslúchnem.
***


Prešiel týždeň od telefonátu a ja pokladám papierovú škatuľu na určené miesto. Agentka FBI stojí ukrytá za stromami a moja žena, ktorá trvala na tom, že s nami pôjde inak sa zabije, je ukrytá o dvadsať metrov od agentky.
Obzriem sa a tvárim sa nenápadne. Vložím si ruky do vreciek a kráčam opačným smerom ako sú Asman a tmavovlasá žena zákona. Už som celkom ďaleko, keď sa ozve výstrel a o necelú minútu ďalší. Otočím sa za zvukom a bežím ta. Bežím a ani si nevšimnem, že balík už nie je na mieste.
Dorazím k prvej žene, agentke. Vďaka pouličnej lampe vidím ako leží v kaluži krvi, ktorá sa pomaly vpíja do zeme. Vytiahnem mobil a zavolám sanitku. Pri dotyku s jej krkom cítim, že pulz má, hoc slabý. Ešte žije.
"Rashid!" kričí jemný hlások mojej ženy s očami z oblohy.
Obrátim sa za hlasom a rozbehnem sa. Zočím Asman, ako sa bolestivo tvári. Po tvári jej steká pot. Sedí na zemi chrbtom opretá o vysoký strom a neovládateľne kmitá nohou.
"Čo sa stalo?" opýtam sa a priblížim sa k čiernej siluete, pretože jediným zdrojom svetla je mesiac.
"Niekto ma postrelil," zabedáka a rozplače sa. Pribehnem k nej a opatrne jej prichytím nohu. Zdá sa. Že ju len chceli vystrašiť, nevyzerá to príliš vážne, ale bojím sa, že to len spôsobuje tma a ja len nevidím na ranu.
"Nemal si do toho pliesť políciu," vyčíta mi.
"Viem, som.." neviem čo mám povedať. Už otváram ústa, keď začujem majáky sanitky. To jediné ma ochráni pred hnevom mojej ženy. Je to dosť ironické, keďže sa snažím zachrániť syna aj za cenu vlastného života a Asman celé dni plače, smrti sa nebojím, ale keď sa raz nahnevá, aj mŕtvi utekajú.
"Môžeš vstať?" opýtam sa jej. Vražedne sa na mňa pozrie, tak sklopím zrak.
Len jej mlčky stískam ruku na znak opory, kým nedorazia dvaja sanitári a nevložia ju do sanitky. Lekár zhodnotí, že to nie je zlé, ale musí ísť do nemocnice. Vraj nemôžem ísť s nimi a vynadajú mi, že som nepomáhal zranenej agentke, ktorá melie z posledného.
Ako náhle mi sanitka zmizne z dohľadu zavolám Dabirovi, nech ma vezme do nemocnice. Najskôr mi vynadá, že som mu nepovedal, že odchádzame a že som vzal zo sebou aj Asman, ale vzápätí skonštatuje, že ak si ona niečo zaumieni, vždy musí byť po jej.
Sedíme mlčky v aute a očami sledujeme cestu pred sebou. To množstvo neónových tabúľ a nápisov mi nepríde také zaujímavé ako keď som tadeto šiel úplne prvý raz. Mihajú sa fádne okolo, umelo prežarujú tmavé ulice a zabudnuté bary.
"Zaplietol si sa s nebezpečnými ľuďmi," prehovorí Dabir napokon.
Snažím sa ukryť v sedadle spolujazdca, prepadnúť sa podlahou, proste čokoľvek, pretože sa za seba hanbím ako nikdy predtým, ale sedadlo ma nechce ukryť a podlaha ma nechce prepustiť na tvrdý čierny asfalt.
"Ja, ja viem," prerečiem napokon s hlavou sklopenou, ale skôr sám pre seba, no napriek tomu ma počuje.
Nič viac mi na to nepovie, nič nepoviem ja. Len sledujeme cestu pred sebou, pár žltých taxíkov a skupinu mládeže, nič viac.
Motor tíško pradie, dýcham pomaly.
Keď sme už skoro pri nemocnici, Dabir z ničoho nič prudko zabrzdí a ja si tresnem hlavu o šedú palubnú dosku luxusného BMW.
"Musíš to čo najskôr skončiť," prerečie.
Mlčím, nie preto, že by som ho nepochopil, nie preto, že by som nevedel ako, ale preto, že sa bojím. Bojím sa ako malý chlapec, predstava, že už potom neuvidím svoju rodinu vo mne vyvoláva hlodavý pocit strachu.
"Už o mesiac, presne," zašepkám priškrtene a hlavu si opriem o okno. Zahľadím sa von a v hlave si premietam ako všetko bude prebiehať.
Auto sa rozbehne a pneumatiky bolestne škrípu na ceste.
Nadýchnem sa a konečne sa pozriem pred seba. Zbadám bielu budovu nemocnice so snáď miliardou okien, v ktorých sa odráža jagot mesiaca a matné lúče vysokotýčiacích sa lámp pouličného osvetlenia.
Zaparkujeme na parkovisku a vystúpime z auta. Dabir ho zamkne a ani sa na mňa nepozrie.
Čo ak je to on? Čo ak on má na svedomí únos môjho synka? Čo ak práve on chce, aby som sa dostal do väzenia a on sa mohol starať o svoju nevlastnú sestru? Čo ak ma teraz zabije a mŕtvolu hodí do kanála? Musím ho zabiť skôr, ale ja nemôžem!
Nestačím sa diviť vlastným myšlienkovým pochodom. Kráčame priamo do komplexu rôznych pavilónov. Naše kroky sa pomaly rozliehajú do tmy, ktorú pohlcuje noc. Noc pohlcuje aj mňa a môj maličký tieň ukrytý za mojim širokým chrbtom, pretože ho práve odhalila lampa. Zagánim na ňu akoby ona mohla za všetky moje prehrešky.
Neviem, ale v tomto momente mám z tejto tmy strach. Je taká hustá až sa mi zdá, že ma dusí, ale už sme skoro v budove. Dnes ma Dabir nezabije, to je isté, ale stále sa bojím, že on je ten bastard. Alebo nie?
Vojdeme na chodbu, ktorú osvetľujú stropné lampy. Vydávajú slabý bzukot, čo ma vytáča. Neustále sa obzerám, už začínam byť paranoidný.
"Rashid, je ti niečo?" opýta sa s obavou v očiach môj spoločník.
"Nie," odvetím sucho a kráčam za ním, pripadám si ako jeho verný psík, tak pridám do kroku, až kráčam po jeho pravici.
Zastavíme sa na recepcií, odkiaľ nás pošlú na piate poschodie. Zvezieme sa výťahom. Nemám výťahy rád, ale po schodoch sa mi ísť nechce, navyše ma Dabir uistí, že takú radosť by som mu určite nespravil, kebyže zomriem, čo ma pobaví.
Konečne vystúpim z tej tesnej komory a na ďalšej recepcii sa spýtam: "Kde leží Asman Masúd?"
"A vy ste?" nedôverčivo na mňa zazrie.
"Rashid Masúd, jej manžel," zavrčím na recepčnú s blond vlasmi po plecia.
Ostro na mňa zazrie a vysvetlí mi, nie veľmi príjemným tónom, že je ešte na operačnom sále. Namrzene si sadnem na tvrdú bielu stoličku, zatiaľ čo sa na mne Dabir smeje. Nepekne naňho zazriem, ale nič z toho, smeje sa ďalej. Čo mu nedochádza, že tým uráža moju mužskú ješitnosť?
O chvíľu vyjde lekár s úsmevom na tvári.
"Vy ste pán Masúd?" opýta sa ma.
"Som."
"Dobre," zazubí sa.
Keď sa ku mne otočí chrbtom, pocítim tupú bolesť v hlave a obraz sa mi zleje do jednej škvrny. Pomaly ma obklopuje noc.
Ale kde sú lampy?
***
Som zmätený a dezorientovaný. Obklopuje ma bezhviezdna noc.
Začujem tupý odraz krokov, zlostné údery kovových dverí, ale nič nevidím. Nie, toto nie je noc. Cítim pach zatuchlín a plesní, pach moču, zvratkov a zaschnutej krvi. Napína ma z toho. Začínam vnímať priestor. Nepočuť žiadne hvízdanie vetra, žiaden spev vtákov či trkotanie holubov. Nie som hodený do chladnej noci, som hodený do chladnej kobky.
Snažím sa zaprieť nohami a vstať, ale ako zisťujem podo mnou nieto žiadnej zeme. Ale predsa sa mi zdá, že sedím na tvrdej kovovej stoličke. Nechápem.
V hlave mi duní a cítim pulzovanie krvi v spánkoch. Chcem kričať, ale niečo mi zapcháva ústa. Nemôžem vydať ani hláska. Chcem si to niečo vybrať z pusy, ale ruky mám skrútené za chrbtom, sú stŕpnuté a nedokážem nimi hnúť. Začnem sa metať do všetkých možných smerov, čo ma len väčšmi bolí a neprináša to žiadnu úľavu z väzenia. Ba, čo viac, zdá sa, že sa na stoličke kníšem a ani sa nehýbem. Začujem slabé škemranie reťazí.
Reťaz. Stolička vo vzduchu. Nevidím. Nekričím. Zviazané ruky.
Ako môžem byť taký debil?
Nadávam si v duchu.
Veď toto sú jasné vypočúvacie techniky afganistanského vojenského zboru a neraz som ich predvádzal pred Dabirom v našej pivnici na amerických vojakoch.
Ten bastard!
Veď ja ho zabijem, hoci aj vreckovým nožom. Prinútim ho zožrať vlastné srdce, hajzla hnusného!
Nadávam na neho a plánujem ako ho dokaličím, keď zarachotia plechové dvere.
Nejaký suterén, sklad, možno pivnica, ale je jasné, že dotyčný je už tu. Počujem jeho prerývaný dych.
Ale je tu ešte niečo. Cupot menších nožičiek.
"Oci," ozve sa a v tom mi svitne.
Začnem sa hádzať na stoličke, kričať do rúšky zabraňujúcej zvuku prechádzať.
A potom začujem ako bolestne zakričí. On. Môj maličký synáčik. Moje zlatíčko. Niečo vo mne pukne. Teraz som si istý, že sa mi srdce rozletelo na miliardy čriepkov. A bodajú. Bodajú ma do duše.

"O...oci," zaúpie Suhrab. "Oci, oni vravia," zafňuká, "vravia, že si máš pohnúť, inak," zafňuká, "inak ma zabijú," rozplače sa.
Ozvú sa kroky, ktoré sa pomaly približujú. Ucítim, ako ma niekto udiera do brucha, do hlavy, do hrude. Svet sa opäť stráca a všetky kroky sa vzďaľujú.
Posledné čo pred zamdlením vnímam, je nevýrazný pach uhlia.
Uhoľný sklad.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Existujú mimozemšťania?

Áno
Nie
Možno

Komentáře

1 Fia Felis en Niger Fia Felis en Niger | E-mail | Web | 17. července 2013 v 16:27 | Reagovat

Ach nie :D Nemyslíš vážne :D Ďalšia časť? Prepáč, ale teraz mám rozčítanú knihu a niajak sa mi nechce, prepáč :/

2 Fia Felis en Niger Fia Felis en Niger | E-mail | Web | 17. července 2013 v 16:29 | Reagovat

[1]: Ugh, ale jednu si prečítam... Možno chytím chuť do čítania ;-)

3 Yasemin Other Van de Notte Yasemin Other Van de Notte | E-mail | Web | 18. července 2013 v 0:15 | Reagovat

[2]: to je jedno, ja ti nekážem aby si čítala moje poviedky, je mi to šuma-fuk, keď sa ti to nechce... :-D

4 S-night S-night | Web | 18. července 2013 v 0:44 | Reagovat

Já náladu mám a je to krásné. Je super, co hlavní postava cítí. Tedy - ne že bych jí (mluvím jako ta postava, ale samozžejmě je to ten :D) záviděla, ale je super, jak je to ukryté v tak krátkém textu. Není tak krátký, ale mluvím o jednotlivých odstavcích. Nevím proč, ale jak byla řeč o sanitkách, tak jsem je v hlavně slyšela O.o :D... Promiň, jestli můj komentář nedává smysl, ale já nevěděla, jak jinak to vyjádřit. (y)

5 Casion Casion | Web | 18. července 2013 v 10:39 | Reagovat

Už neviem ako inak by som ťa mala chváliť bez toho, aby som sa pri tebe opakovala :D :D Nesmierne ma prekvapilo kam až sa tento príbeh vyvinul v porovnaní so začiatkom :D

6 Matt Matt | 19. července 2013 v 21:06 | Reagovat

A já si myslel, že to ten jeho bratr nebyl..Jak to může jeho vlastní bratr dělat? To není bratr, to je zrůda. Chudák Suhrab, Rashid a jeho manželka :c
A teď k příběhu..četl jsem jedním dechem a však už víš, jaké to bylo, začíná to zase na s a končí na r :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
Obrázky k článkom používam z dev, tbl a wht, pri iných zdroj pripíšem.

↑↑↑ by Knihofil18↑↑↑
↑↑↑Lexi↑↑↑
↑↑↑ by NikaRoovy↑↑↑