Blog je chránený autorským právom, preto je prísne zakázané kopírovať jeho obsah!!!
Pre nedostatok času Yasemin prestáva písať poviedky na prianie,iba ak by ju objednávka zaujala!

Zlodej myšlienok 2

14. července 2013 v 18:08 | Yasemin Other Van de Notte |  Zlodej myšlienok

Zlodej myšlienok 2

Chvíľu len ležím, vdychujem vôňu jej hebkej pokožky, jej vlasov a premýšľam, prečo tu sme, ale o malú chvíľku ma myšlienky opustia a od únavy zaspím sladkým spánkom.
***
Pomaly si zvykáme na tunajší rušný život. Žijeme tu už takmer pol roka a celkom sme si zvykli. Zatiaľ mi neprišla správa o nijakom počine a preto som pokojný aj keď si uvedomujem nevyspytateľnosť afganistanskej vlády.
Kráčam popod baldachýn stromov v parku, keď mi začne zvoniť telefón.
Neznáme číslo.
Pozdvihnem obočie a priložím si telefón k uchu.
"Prosím," ozvem sa.
"Je pri telefóne pán Rashid Masúd?" opýta sa niekto na druhej strane.
"Áno, kto volá?" opýtam sa čo najprívetivejšie a rozbehnem sa po prechode kým ešte svieti zelená. Už som skoro doma.
"To nie je podstatné," povie muž na druhej strane.
"Ale je!" poviem varovne.
Muž sa však nedá a pokojne až výhražne zaburáca: "Ha, o to nerozhoduješ ty."
Mlčím.
"V schránke máš bielu obálku s afganistanskou národnou pečiatkou namiesto známky. Zober ju a otvor až vo vnútri v dome!" prikáže mi a zloží.
Nemám z toho dobrý pocit, ale nazriem do schránky. Pošta chodí až okolo jednej popoludní, zatiaľ, čo teraz je len desať. Bol som odprevadiť syna do školy a dnes mám voľno.
Naozaj je v schránke jediná biela obálka. Vyberiem ju - je hrubá.
Obzriem sa nenápadne okolo seba, ale nikoho nevidím. Je typické predpoludnie, na ulici sa nachádza minimum ľudí a aj tých poznám. Zakývam susedovi, čo býva oproti a s obálkou vojdem dnu.
Hneď ako sa vyzujem začujem štrngot riadu a pohmkávanie piesne Merawi Az mano...
Moja žena to tu miluje. Toľko voľnosti, priestoru. Pomaly sa všetci učíme zapadať. Našťastie máme dosť peňazí aby Suhrab mohol mať súkromného učiteľa, za ktorým síce musí dochádzať, ale už vie po anglicky skvele. Ja angličtinu ovládam tiež veľmi dobre, len Asman má problémy. Angličtina jej príde príliš umelá a tvrdá. Ale snaží sa.
Sadnem si na pohovku celkom nečujne a tupo zízam na obálku vo svojich rukách. Mal som vo zvyku pohladiť si bradu, ale teraz siahnem rukou a dotknem sa krku. Dabir ma pred týždňom donútil k hroznému činu. Musel som sa oholiť. Neodolám a zasmejem sa nad tým ako som bedákal, ale aspoň mi nie je tak teplo na krk.
"Tu si?" ozve sa z kuchyne.
"Áno, Asman," odvetím pokojne a obálku schovám za chrbát.
O chvíľu už počujem cupot jej nôh. Pribehne ku mne a posadí sa. Nemotorne si napraví šedé trojštvrťové nohavice a usmeje sa.
"Rashid, Taja ma pozvala k sebe na kávu a vraj ma bude aj učiť," zašepkala nadšene.
"To je skvelé. Myslím, že by si mala ísť," poviem potichu a pobozkám ju na líce.
"Idem sa teda prezliecť," prehlási a nadšene sa vyparí ako malé dieťa, ktoré dostalo novú a vytúženú hračku.
Sedím, ale obálku zatiaľ nevyťahujem.
"Môže byť?" dobehne so zvolaním a väčšmi pripomína dieťa.
Oči jej žiaria, gaštanové vlasy jej padajú k bedrám. Čierne nohavice a modrá košeľa zvýrazňujú jej dokonalú postavu a ja prehlásim: "Nie že mi ťa Omar ukradne."
Rozosmeje sa, dá mi bozk na čelo a vyparí sa z domu.
Len sedím a tupo zazerám na stôl ako keby mi chcel ublížiť. Zvláštne. Ja, Rashid Masúd, sa bojím otvoriť bielu obálku.
" Čo ak je to len žart?" zašepkám do ticha, ktoré ma núti obávať sa väčšmi.
Neviem čo robiť.
"Čo ak je to niečo, čo ma pripraví o tento skvelý život? Alebo chce niečo afganistanská vláda?" čím viac o tom šepkám, nepríjemný pocit naberá na intenzite.
Obzriem sa okolo seba. Sedím v krémovej obývačke na pohovke farby karameliek, ktoré mám tak rád. Pred sebou mám ebenový stolík a na ňom šálku, z ktorej stúpa belasá para. Vôňa zalievanej kávy sa dostane až ku mne a ja si odpijem.
"Teraz alebo nikdy," zašepkám sám pre seba a otvorím bielu obálku, v ktorej je na bielom papieri jednoduchý text.
Na prví pohľad pochopím, že je to list.
Je písaný v afganskej perzštine. Nadýchnem sa a čítam.
Veľavážený Rashid Masúd,
sme nesmierne radi, že ste sa v New Yorku dobre udomácnili a veríme, že Váš život tu bude čo najpríjemnejší.
Ale ako iste je známe, že americká strana v OSN zamieta našu podporu, čo nás veľmi znepokojuje.
A tu sa rodí Vaša úloha.
Je nám jedno ako, je nám jedno kedy, ale musíte OSN prinútiť k podpore Afganistanu. Je nám jedno či atentátom, alebo diplomatickou dohodou.
Dúfame, že sa vám úlohu podarí splniť čo najskôr.
Prajeme veľa šťastia.
P.S. Ak nebudete spolupracovať, syna viac neuvidíte.
P.P.S. Nekontaktujte políciu!
S pozdravom,
Z.M.

List mi vypadne z rúk a zdá sa, že ubehnú celé hodiny, kým dopadne na zem k mojim nohám.
"Suhrab!" zvolám a rýchlo vyskočím na nohy a je mi úplne ukradnuté, že som prevrhnem šálku s čiernou kávou a tá sa rozleje po celom stole aj koberci. Nevnímam nič okrem tlkotu srdca, ktoré bije a bije čoraz rýchlejšie.
Rozbehnem sa na ulicu. Všetko sa mi krúti pred očami, všetko kníše a mne je na vracanie. Vybehnem na ulicu, dvere nechám otvorené, je mi jedno či nás vykradnú. Zbehnem schodmi a trielim po chodníku k pomenšej zelenej budove. Zdá sa mi, že nohy ma neposlúchajú a sú ako z gumy.
Okolo tváre sa mi ovíja mliečnobiely opar a zastiera mi zrak. Avšak ja nesmiem prestať, musím zistiť či je Suhrab v poriadku.
Zakopávam, vyzerám šialene, ale je mi to jedno. Zabáčam za roh a prebehnem kolónou áut, hoci na prechode svieti červená. Už len jedna zákruta a pomedzi hlavy okolitých ľudí zbadám tú budovu, ku ktorej mám namierené. Kľučkujem pomedzi ľudí, strhám do ich chrbtov, vyslúžim si nespočetne veľa nadávok, ale ignorujem všetkých.
Rozrazím dubové dvere a rozbehnem sa do miestnosti na konci chodby. Vpálim dnu ako hurikán a učiteľ angličtiny sa na mňa prekvapene pozrie. Odsunie sa od mohutného dreveného stola a zatvorí fascikel.
"Pán Dostúm," začnem, ale on ma preruší.
"Hámid, pre vás Hámid," zdvorilo sa usmeje a pozrie na mňa cez okrúhle okuliare. Prsty zaborí do šedivej brady a zatrkoce niekoľko zdvorilých fráz.
"Kde je Suhrab?" opýtam sa nevrlo.
Ohromene sa na mňa pozrie, či už prekvapený otázkou, alebo zaskočený mojím tónom.
"Ale on tu dnes vôbec nebol. Myslel som, že dnes nepríde, keď sa do jedenástej neukázal."
"To nie je možné! Sám som ho doviedol pred budovu," repcem neschopný pohybu.
"Stalo sa niečo vážne?" opýta sa so zdvihnutým obočím.
"Nie," klamem. "Možno stretol Dabira," poviem a otočím sa.
Ešte za mnou čosi omieľa, ale ja nezdvorilo zabuchnem dvere a pred budovou padnem na kolená.
Svet sa točí a pomaly sa mi stráca pred očami. Povstanem a potácam sa nevedno kade, nohy sa mi pletú, pomaly ani nevidím.
"Nie, Suhrab, nie, nie, nie..." omieľam stále dokola a pocestní na mňa valia oči ako na blázna.
Príliš neskoro si uvedomím, kam kráčam a posledné čo zazriem sú reflektory a posledné čo začujem, je trúbenie klaksóna.
***
Preberiem sa až v nemocnici, celý zmätený a dezorientovaný. Pri posteli sedela Asman a plakala. Plakala a plakala.
Chytil som ju za ruku a priložil si ju k perám. Každý nádych, každý pohyb, každý výdych mi spôsoboval bolesť.
"Kde je Suhrab," zašepkám a zmätene sa obzerám okolo seba, ale nikde nič nevidím.
Asman sa opäť rozvzlyká a hodí mi list do tváre. Nebola to len nočná mora, je to skutočnosť a ja musím konať.
Snažím sa postaviť z postele, ale je to príliš bolestné, klesnem teda na matrac, keď sa otvoria biele dvere a dnu vojde vysoký tmavovlasý muž v slnečných okuliaroch. Dabir.
Rýchlym krokom podíde k mojej posteli a na tvári má nepokojný výraz. Hodí mi na hruď žltú obálku a zavrčí: "Vravel som, že si máš dávať pozor!"
Naštvane si spojí ruky za temenom a nervózne pochoduje po izbe. Keď už sa zdá, že mi niečo povie, otvorí a zatvorí ústa, začne sa znovu prechádzať.
Pípanie prístroja po mojej ľavici ma znervózňuje, preto stlačím červený gombík s nápisom off. Pípanie ihneď utíchne.
"Dabir Zamrut?" ozve sa niekto z dverí. Môj priateľ sa otočí na ženu v bielom plášti.
"Áno?" opýta sa s pozdvihnutým obočím.
"Máte telefonát, vraj je to veľmi dôležité," oznámi žena a zmizne na chodbe, kde ju Dabir nasleduje.
Pozriem sa na Asman, ktorá stále bolestne plače, čo mi trhá už tak roztrhané srdce.
"Asman, ja..." zmĺknem, lebo neviem čo mám povedať. Neviem čo mám robiť. Neviem ani ako sa volám.
"Čo Rashid, čo ty?" osopí sa na mňa.
"Ja, ja urobím všetko, čo je v mojich silách. Ja, ja zabijem prezidenta spojených štátov, len kvôli synkovi," prisahám jej a sklopím zrak, pretože mi je jasné, že to neprežijem.
Moja žena sa na mňa pozrie pomedzi prsty a sucho povie: "Dúfam, že Suhraba zachrániš," odmlčí sa. "Za každú cenu."
Zadívam sa na ňu, chcem jej toho toľko povedať, ale len mlčím a mlčím. Nemám síl a ani chuť jej niečo hovoriť. Zachvejem sa a vzápätí sa Asman dvihne zo stoličky, pobozká ma na čelo a zamieri nevedno kam.
Zavriem oči a čakám až mi na viečka sadne pokojný spánok. Ten sa však nedostaví a zožierajú ma nočné mory, ktoré sú úzko späté s udalosťami, ktoré sa chystám spôsobiť.
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Nathaly Nathaly | 14. července 2013 v 21:15 | Reagovat

Veľmi sa mi to páči. Som zvedavá či spácha ten atentát alebo nie. Zatiaľ sa to vyvíja celkom sľubne dúfam ,že čo najskôr pridáš ďalšiu časť :D :D :D

2 Fia Felis en Niger Fia Felis en Niger | E-mail | Web | 15. července 2013 v 21:47 | Reagovat

Je to super :D Aj ja som zvedavá ako Nathaly či spácha ten atentát kvôli jeho synovi, alebo zabije prezidenta :D Ale dávaš to sem veľmi rýchlo! :D Včera som práve nebola na tvojom blogu (páč za to :/) a ty na mňa hodíš dve kapče! :D No čo už :D To mám za to :D

3 Casion Casion | Web | 16. července 2013 v 11:31 | Reagovat

Och ako to robíš, dievča zlaté?? Ako to, že píšeš tak skvele?? :D

4 Matt (Maljian) Matt (Maljian) | 19. července 2013 v 12:39 | Reagovat

To je smutné :c Sice to opět nemění nic na tom, že to je opět tak krásně napsaný, ale prostě thrillery pro mne moc nejsou :D Budu číst dál, jelikož jsem zvědavý na konec, ale jestli to dopadne blbě tak budu bulet, už to vidim :DD

5 Kessi Kessi | Web | 29. srpna 2013 v 17:01 | Reagovat

Hezký, na mě moc dlouhý ale hezký :) .Celkově mě to ruší to kdo jsou ale příběh je hezký.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
Obrázky k článkom používam z dev, tbl a wht, pri iných zdroj pripíšem.

↑↑↑ by Knihofil18↑↑↑
↑↑↑Lexi↑↑↑
↑↑↑ by NikaRoovy↑↑↑