Blog je chránený autorským právom, preto je prísne zakázané kopírovať jeho obsah!!!
Pre nedostatok času Yasemin prestáva písať poviedky na prianie,iba ak by ju objednávka zaujala!

Zlodej myšlienok 1

13. července 2013 v 17:56 | Yasemin Other Van de Notte |  Zlodej myšlienok
Salut, mes amis!
Tak písala som do súťaže "(S)pisálek" poviedku a no dopadla hrozne :D bohviečo bodov nebude, ale nevadí :D
Je to žáner thriller :D ale neviem či som to trafila aspoň 5% :D

Zlodej myšlienok


Boli sme tak naivní, keď sme si mysleli, že nás čaká nový a lepší život.
Nemysleli sme, že všetko je len klam, len obyčajná fraška, ktorú na nás nastražili.
Nikto nemôže za to, kde sa narodil a ani my nemôžeme za to, že pochádzame z Afganistanu, ale prečo sme hneď opovrhnutí v novej spoločnosti?
Prečo práve my?

Žeravé slnko neúprosne svieti na prašné cesty v Kábule. Oblohu nezakrýval ani jeden mrak. Práve vychádzame z mešity. Ja, Rashid Masúd, moja žena, Asman a syn Suhrab. Boli sme sa pomodliť pred tým, ako definitívne odídeme.
Odídeme až sa obloha ponorí do večernej ružovej a všetok ruch utíchne. Všetko je pripravené. Armáda mi, ako vernému vojakovi zabezpečila nový a kvalitný život za oceánom. Teším sa a spolu so mnou aj moja žena s očami ako obloha.
Dokonca aj Suhrab sa teší. Je to môj malý chlapec, moje všetko a ja som sa o neho chcem postarať najlepšie, ako môžem.
A práve z toho dôvodu večer odlietame za lepšou budúcnosťou. Neviem sa dočkať a práve preto sa mi na zarastenej tvári pohráva úsmev.
Mierime domov, kde si zbalíme veci a počkáme kým nás vyzdvihnú. Už hodnú chvíľu mlčíme a len pomaly skracujeme vzdialenosť medzi mešitou a naším domom. Keď sa začne pomaly črtať za obzorom. Biele murivo sa ešte hrdo vypína nad prašnou zemou a skromnou zelenou záhradou. Z diaľky vidím orech, ktorý spolu s platanom vytvárajú tienistú tôňu za bráničkou.
Sme teda doma. Usmejem sa a postrčím svoju rodinku dnu, kde sa zažneme baliť. Do troch kufrov nahádžeme najnutnejšie veci ako oblečenie, hygienické potreby, cennosti, rodné listy a hlavne pasy, ktoré si zoberiem k sebe do úschovy.
V žalúdku mám čudný pocit. Neviem ho definovať. Možno je to zmes strachu, radosti, obáv a nadšenia alebo sú to len obavy. Neviem to posúdiť.
"Asman, máme všetko?" opýtam sa svojej krásnej ženy.
"Asi áno, muž môj," odpovie a radšej všetko skontroluje.
Teraz už len ostáva čakať, kým nepríde môj veliteľ.
***
Sedím v lietadle vedľa syna a svojej ženy. Srdce mi tlčie ako zvon a ja len zhlboka dýcham, aby som sa upokojil. O necelú hodinu máme pristáť po pokojnom lete, ale mám nepríjemný pocit, ktorý sa mieša so spokojnosťou.
Pozriem na Suhraba, má zatvorené očká. Vždy je taký pokojný.
Keď konečne pristaneme na letisku, vystúpime, zahľadím sa do húfu ľudí. Je to tu úplne iné ako v Afganistane. Toľký hluk a zmätok. Chytím Asman za ruku a spoločne kráčame do budovy. Vo vzduchu je cítiť pach smogu a benzínu. Zatiaľ sa mi tu nepáči.
Vojdeme dnu, kde je ešte viac chaotických ľudí, hluku a pachu spotených tiel. U nás by si to nedovolili. Začnem sa obzerať po vysokom tmavovlasom mužovi menom Dabir. Mal nás tu čakať, ale ja ho nikde nevidím.
"Všetko v poriadku?" zašepká Asman zahalená v modrej tunike.
"Len hľadám Dabira, žena," odvetím s úsmevom a ďalej sa obzerám.
Pohľadom prechádzam každú jednu hlavu na letisku až ho konečne zbadám. Dabir stál pri dverách v sivom obleku a na tvári mal niekoľkodňové strnisko.
"Tam je," poviem i ukážem naňho. "Ten v tom sivom."
Všimne si nás aj on a zamáva. Postrčím preto svoju ženu a syna dopredu a kráčame k nemu.
"Som rád, že ste tu," usmeje sa a láskavo ma objíme, potom Asman a aj Suhraba.
"Tak toto je ten slávny New York?" opýtam sa.
Len mi prikývne a vysvetlí, kde si máme vyzdvihnúť batožinu a kde sa o pol hodinu stretneme. Od únavy mi už klipkajú oči, ale tu je pravé poludnie, slnko praží na ľudí a vyškiera sa, zatiaľ čo by sme doma spali.
Vyzdvihneme si batožinu a o chvíľu čakáme na veľkom priestrannom parkovisku. Všade okolo sú výškové budovy, rôzne kaviarne a obchody od výmyslu sveta. Fascinuje ma to, ale zároveň aj znepokojuje, pretože je to niečo nové, niečo, čo mi nepríde ako pozitívna zmena.
Parkovisko je plné žltých taxíkov a v hustej premávke je snáď ďalších sto. Obzerám sa za červeným BMW lenže nikde žiadne nevidím. Ako tam tak postávame, v novom svete, ozvú sa odkiaľsi z ulice podivné škrípavé zvuky a ani nie o tri sekundy na to sa na parkovisku zjaví auto, ktoré som hľadal pred chvíľkou zavše s vyškierajúcim sa Dabirom za volantom.
Vezie nás priamo na ambasádu, aby sme si vybavili potrebné papiere a následne do nášho nového domova.
Keď zastaví pred vysokým domom z hnedých pálených tehál, trošku sa poteším, lebo to tu pôsobí pokojne.
"Dnu máte aj oblečenie, pretože vo svojom tu chodiť nemôžete," povie a zapáli si bielu cigaretu. Potiahne a po niekoľkých sekundách nosom vyfúkne biely dym.
"Prečo nie, Dabir?" opýta sa Asman.
"Pretože by vás hneď odsudzovali a to predsa nechcete, nie?" prednesie učiteľsky a usmeje sa.
"Aha," povie moja prekrásna tmavovlasá žena a mierne sa zamračí. Keď sa mi ju podarilo presvedčiť, aby si nezahaľovala tvár, bola to vraj tá najväčšia zmena, ktorú učiní, ale ako vidím, nebude jediná.
Vojdeme teda dnu a Dabir nám ukazuje priestory. Byt, či dom alebo čo to je, pretože na také nie som zvyknutý, je veľmi priestranný a slnečný.
Asman sa aj s mojim tmavookým chlapčekom poberú do izby a ja si spolu s mojim priateľom sadnem do obývačky. Uvarí kávu na čiernom kávovare a ja si hne osvojím tento spôsob. Rýchlo a ani nemusím stáť nad džezvou, v ktorej je príprava kvalitnej kávy zdĺhavá a náročná, i keď ako sa poznám, nikdy ju nenechám zapadnúť prachom.
Sadneme si na krémovú pohovku a na stolík položíme čierne šálky s kávou. Pravá turecká vonia inak, ale ani táto mi nevonia zle.
"Je ti jasné, že tu nie si len tak," povie napokon Dabir, čím prelomí tú bariéru ticha.
"Áno, ale zatiaľ neviem prečo," priznám a zahľadím sa do čiernej kávy. Vidím v nej svoju strhanú tvár, som veľmi unavený.
"Mňa tu poslali len ohľadom mierového rokovania," usmeje sa a lyžičkou zamieša voňavú tekutinu v šálke.
"Možno niečo ohľadom vojenských situácií," skúsim a so zdvihnutým obočím sa na neho pozriem. Nebol som armádny generál len pre nič za nič, ale nie som si istý, čo po mne chcú.
"Alebo je to len odmena pre takého starého veterána," zasmeje sa až sa mu do tmavých očí naženú slzy a ja sa smejem spolu s ním.
"Každopádne maj oči na stopkách," varuje ma a ja viem čo tým myslí.
Zazívam.
"Asi ťa už nechám, pospi si a zajtra sa uvidíme," pokynie hlavou a idem ho odprevadiť k dverám.
Objímeme sa a rozlúčime. Zavriem dvere, zamknem a pomalým krokom sa presuniem do spálne. V zrkadle zbadám svoj obraz. Som zhrbený a pod očami mám slabé kruhy. Som unavený ako kôň.
"Suhrab už spí?" opýtam sa Asman.
"Áno, už spinká ako anjelik," zaševelí a podíde ku mne.
Vyzlečie mi sutanu a nahého ma vovedie do kúpeľne. Napravo je veľká modrá vaňa napustená teplou vodou a na povrchu je pena. Vleziem do vody a cítim ako sa mi postupne uvoľňujú svaly. Asman si sadne na kraj vane za môj chrbát a hebkými rukami ma umýva. Občas mi do tváre spadnú jej dlhé, ale mokré gaštanové vlasy, čo ma prinúti usmiať sa. Nedá sa nepriznať, ako ju veľmi ľúbim, avšak najhoršie je, že to nedokážem vyjadriť slovami.
Pod dotykom jej rúk sa uvoľňujem a myšlienky sa schovávajú do úzadia. Vnímal len ju, jej dotyky.
Rukami mi opatrne prechádza po chrbte, ramenách, po hrudi. Krúži dlaňou po mojom bruchu a do ucha mi šepká slová jej obľúbenej básne, čo som ako mladík pre ňu napísal. Úprimne ma to poteší.
Rukou mi zájde nižšie, medzi stehná a ja slastne vzdychnem, čakám, že vlezie ku mne do vane, ale namiesto toho jednoducho vstane a zamieri späť do spálne. Pousmejem sa. To je celá moja žena.
Chvíľu ešte ležím v horúcej vode a sledujem ako para stúpa k plafónu, nuž ale o chvíľku vyleziem aj ja, utriem sa a oblečiem si bavlnený spací úbor. Vojdem do spálne. Asman už leží a pokojne oddychuje, ľahnem si preto k nej a pritisnem si ju k sebe.
Niekedy sa mi zdá, že sme ako puzzle a presne do seba zapadáme. Je príjemné spať vedľa osoby, pre ktorú vám je srdce ochotné tĺcť.
Chvíľu len ležím, vdychujem vôňu jej hebkej pokožky, jej vlasov a premýšľam, prečo tu sme, ale o malú chvíľku ma myšlienky opustia a od únavy zaspím sladkým spánkom.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 knihofil18 knihofil18 | Web | 13. července 2013 v 18:55 | Reagovat

Hrozné? Ale čo si! Občas mi behal mráz o chrbte, keď si mi to dala čítať. Proste tie tvoje opisy, celá myšlienka... Bolo to bohovské. Tá dĺžka je tiež niečo.. Neboj, zas budeš mať veľa bodov! :)

2 Casion Casion | Web | 14. července 2013 v 11:31 | Reagovat

Páni to je vážne skvelé! Ty trdlo, čo vymýšľaš, že to nie je dobré?? Veď sa ti to vydarilo :D A ten námet je fakt dobrý nečakala som to :D

3 Fia Felis en Niger Fia Felis en Niger | E-mail | Web | 14. července 2013 v 16:13 | Reagovat

Wow, geniálne ako vždy :D Grrr a prestaň s tým "je to hrozné" a "toto sa mi nevydarilo"... píšeš super :D:D:D:D

4 Lily "Aravis" Starfall Lily "Aravis" Starfall | E-mail | Web | 15. července 2013 v 13:52 | Reagovat

Netrpíš komplexem méněcennosti? Vždyť je to úžasné! Mít tak víc času, přečtu i dlaní dvě části... No, aspoň se mám na co těšit ;)

5 Lily "Aravis" Starfall Lily "Aravis" Starfall | E-mail | Web | 15. července 2013 v 13:53 | Reagovat

[4]: Ehm, má tam být další a ne dlaní :D :D

6 Matt (Maljian) Matt (Maljian) | 19. července 2013 v 12:28 | Reagovat

Hrozně to rozhodně nedopadlo :D Thriller není moc můj oblíbený žánr, ale ostatně tam těch prvků moc není, protože se to hádám, teprve rozjede ;) Myslím, že to je poutavě napsaný a je to super, i když občas jsem si lámal hlavu se slovenštinou xD

7 Kessi Kessi | Web | 21. srpna 2013 v 14:12 | Reagovat

Je to moc hezky napsané. Já teda nemám ráda to okolí ze začátku ale pak už to začalo být zajímavé :D Ale není to špatné.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
Obrázky k článkom používam z dev, tbl a wht, pri iných zdroj pripíšem.

↑↑↑ by Knihofil18↑↑↑
↑↑↑Lexi↑↑↑
↑↑↑ by NikaRoovy↑↑↑