Blog je chránený autorským právom, preto je prísne zakázané kopírovať jeho obsah!!!
Pre nedostatok času Yasemin prestáva písať poviedky na prianie,iba ak by ju objednávka zaujala!

Oceľové spomienky- 5. časť (Jullian)

3. července 2013 v 12:10 | Yasemin Other Van de Notte |  Oceľové spomienky
Salut :)
Tak v nedeľu som OS nepridala z viacerých dôvodov. Mali sme hody (V dedine boli kolotoče, stánky, cukrová vata a medovina :P) bol u nás aj bratranec a tek som nechcela presedieť celý čas na NTB, som trošku chorá a nemala som to dopísané :D
nakoniec pribudol len jeden odstavec, ale šak v pohode :D
Prázdniny síce začali, ale nejako si myslím, že je sobota, lebo furt to isté kolo: Vstať, sprcha, raňajky, upratovanie, obed, upratovanie, chvíľka voľna, večer, spánok.
Líham si tak unavená, vyčerpaná, zmorená... Asi to bude tou chorobou :D

A ako si užívate prázdniny vy? Idete na dovolenku? Máte niečo v pláne? :D


Jullian


Preberiem sa z polospánku a pretriem si oči. Nebadane sa vytratím z výcvikových ubytovní a zavriem sa v kúpeľni.
Postavím sa pred zrkadlo. Umyjem si tvár a skontrolujem, či mi nevyrastajú blond pramene. Na moje šťastie ešte nie, ale o nedlho začnú a dovtedy si musím zohnať ďalšiu farbu, inak je po mojom biednom živote.


Opriem sa o biele umývadlo a kvapky vody mi z tváre padajú na hnedé tričko. Začujem kroky popred kúpeľne a siahnem do vrecka. Vytiahnem bielu maličkú škatuľku, ktorú otvorím.
Kroky počuť hlasnejšie a tak si pohnem. V škatuľke sú dve hnedé šošovky, ktoré si nasadím. Všimnem si, že jedna mi zle zakrýva pôvodnú zelenú zreničku a malíčkom si ju napravím. Pár krát začmurkám, je to dobré.
Skryjem škatuľku práve vtedy, keď niekto otvorí dvere. Nenápadne akoby nič sa nakloním nad umývadlo a studenou vodou si opláchnem krk.
"Zase ty, Jullian?" spýta sa niekto hromovým hlasom a ja sa ležérne obzriem.
"Áno, ja, Eduardo," odpoviem.
Mladý muž len pokrúti hlavou a stratí sa niekde v sprchách. Je mi jasné, že o nedlho do tmavej miestnosti so slizkými kachličkami vojde nejaké pekné dievča smerujúce za Eduardom.
Pokrútim hlavou, pretože o mňa ani pes nezakopne, nieto ešte dievča. Vzdychnem a výdem zo zatuchnutej kúpeľne na chodbu. Všadeje ticho ako v hrobe. Pomaly začína svitať, čiže to znamená, že pôjdeme na obchôdzku. Neche sa mi, ale nič sa nedá robiť.
Chodba je osvetlená len matne žltými, ale z to blikajúcimi lampami. Po točitom schodisku zbehnem s piateho poschodia na prízemie, kde sa nachádza priestranná jedáleň.
Vojdem do miestnosti s bielou mramorovou dlážkou. Vidím dvojicu otrokov, zavrhnutých, vytierať podlahu. Poznám ich. Volajú sa Grace a Harry. Kedysi sme spolu vyrastali v utečeneckom tábore, bol som veľmi malý a oni si zo mňa uťahovali. Najmä z mojich uší.
Ale teraz sa ryšavé dvojičky tvária ako by ma v živote nevideli. Viem, že ma nezradia, pretoža ja sám som ich chránil pokým som mohol, ale to nestačilo. Zlyhal som na celej čiare a dodnes si to deň čo deň, noc čo noc vyčítam.
Letmo na nich povzbudzujúco zazriem a ticho kráčam k pultu s raňajkovými porciami. Zoberiem si plechovú tácku, zabliká svetlo. Podídem k pultu a nahliadnem, čo je na výber, svetlo zabliká. Pozriem sa na stropné lampy. Je zvykom, že tu, v podzemnom cvičisku odchytových žoldnierov spojenom s obrovským väzením zavrhnutých, svetlo bliká a výpadky prúdu sú časte, ale v posledných dňoch až neobvykle.

Pristúpim a na tácku si naložím papierový balík s číslom jeden, škatuľku s číslom dva a z dvoch radov si vyberiem šálku kávy s označením štyri.
Sadnem si do rohu miestnosti za okrúhly plechový stôl a otvorím krabičku. Je v nej nakrájané jablko a tri bobuľky bieleho hrozna. Jednu bobuľku si vložím do úst a otvorím papierové vrecúško a rukou vytiahnem jeho obsah. Na dlani mám dva trojúholníkové chlebíčky so sušeným mäsom. Nie je to až tak zlé ako inokedy. Keďže je ešte skoro, kukuričný chlieb je teplý a chrumkavý.
Pomaly si odhryznem a spláchnem dúškom zalievanej kávy. Mohol som si zobrať aj mlieko, ale už je neskoro. Nedovolili by mi zobrať si ani len štipku soli, keďže už som si rozbalil raňajky.
Porcie v balíčkoch a krabičkách sú rovnaké, len z nápojov som si smel vybrať a teraz už si nemôžem nič pridať. To je nepísané pravidlo.

Pomaly dojedám prvý chlebík a asi šiesty polmesiačik jablka, ktoré je trošku vysušené, ale to mi neprekáža. Do miestnosti začnú chodiť ľudia v šedých uniformách s dlhými rukávmi ako mám i ja.
Postupne si berú balíčky a dvaja vysokí muži si ku mne sadnú.
"Ahoj, Jullian," pozdraví ma muž s hnedou šticou a jazvou nap hornou perou.
"Ahoj, Terry," odzdravím s plnou pusou.
"Ahoj," uškrnie sa muž s podlhšou bradkou a vytiahne chlebíčky.
"Ahoj, Felix," pozdravím muža tentoraz s prázdnou pusou.
"Ty si ale šašo, Jullian," povedali jednohlasne.
"Dnes máme obhliadku spolu," oznámi mi Felix a na čele sa mu spraví vráska, keď sa zamyslí.
Teraz jasne vnímam, že už má vyše štyridsať a do výcviku sa mu nechce. Viem že on, ja a Terry sme zverbovaní, preto mávame často služby spolu s nejakým vedúcim.
Nie je to príjemný život, keď ste si vedomí, že každá spomienka na predchádzajúci život, čo vo vás vyvolá emóciu vás môže stáť aj život, lebo tu vám nik nekryje chrbát, tu sa na najvyššie priečky derie cez mŕtvoly.
A ak ste ako ja. Chlapec, ktorý nemá ani dvadsať, bojíte sa aj vlastného tieňa, pretože ste iný. Mám patriť k nim, k zavrhnutým, pretože som odlišný a spoločnosť si to nepraje, ale ja sa skrývam a čo i len maičký detail ma môže zahubiť.
Dojem a spláchnem posledné kúsky raňajok čiernou kávou a s pochmúrnymi myšlienkami odnášam podnos, keď zrazu vojdem do cesty generálovi Von Bauerovi.
Vrazí do mňa.
Spadnem na zem.
Pokrútim hlavou a v tom zazriem, že mi na zem vypadla hnedá šošovka.
Všimol si to tiež, alebo mám ešte šancu?
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Nathaly Nathaly | 3. července 2013 v 18:18 | Reagovat

Geniálne :D A inak skoré uzdravenie :)

2 S-night S-night | Web | 4. července 2013 v 17:20 | Reagovat

Také přeju uzdravení...

Tahle část se mi zatím líbí nejvíce. Ne že by tamty byly špatné, ale tady to už vypadá, jakože jsi se rozjela a více vžila do příběhu. Nebo je to jen můj pocit, ale palec nahoru!

3 Fia Felis en Niger Fia Felis en Niger | E-mail | Web | 4. července 2013 v 18:28 | Reagovat

skoré uzdravenia yasmenka :D:D:D:) a pekná kapča

4 Fia Felis en Niger Fia Felis en Niger | E-mail | Web | 4. července 2013 v 18:28 | Reagovat

*yaseminka

5 Casion Casion | Web | 5. července 2013 v 9:21 | Reagovat

Krása :D Ty to vieš vždy tak geniálne napísať, ten koniec ach skvelý ako vždy :-D  :-D

6 Alex Alex | Web | 5. července 2013 v 10:31 | Reagovat

Máš nadání ♥♥

7 Lexi Perennis Van der Lux Lexi Perennis Van der Lux | E-mail | Web | 6. července 2013 v 16:41 | Reagovat

Ty jeden Yasemisko!! Taký cliff na konci? ??? Áááááá! Buď online, lebo chcem ďalšiu! :D

8 Ilon-Ká** Ilon-Ká** | 6. července 2013 v 20:28 | Reagovat

Je to moc hezký. Sice moc nevím o co jde, protože jsem nečetla předcházející kapitoly, ale líbí se mi to. Snad se trochu zorientuji. :D
Tak piš dál, už se nemůžu dočkat..!

9 knihofil18 knihofil18 | Web | 13. července 2013 v 18:52 | Reagovat

Ten koniec!!! Taký cliffhanger! Kedy buďe ďalšia kapitola? :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
Obrázky k článkom používam z dev, tbl a wht, pri iných zdroj pripíšem.

↑↑↑ by Knihofil18↑↑↑
↑↑↑Lexi↑↑↑
↑↑↑ by NikaRoovy↑↑↑