Blog je chránený autorským právom, preto je prísne zakázané kopírovať jeho obsah!!!
Pre nedostatok času Yasemin prestáva písať poviedky na prianie,iba ak by ju objednávka zaujala!

Červenec 2013

1) Obľúbená ženská postava (Yasemin)

30. července 2013 v 17:00 | Yasemin Other Van de Notte |  10 days character challenge
Tak...
Nad touto témou som si dlho lámala hlavu.
Vlastne ja som si hlavu lámala nad celým challenge a spôsobom akým ho spravím a budem prezentovať jednotlivé postavy. Uznávam, že témy sú zákerné, pretože vo všetkých sa nemôžem rozhodnúť :D
Jasné, Yasemin by nebola Yasemin, kebyže témy nespraví po svojom :-).
Prvá téma znie "Obľúbená ženská postava"

1) Obľúbená ženská postava

Keďže...
Obľúbených ženských postáv mám mnoho, ako hlavných aj vedľajších, tak to urobíme po mojom.

Obľúbená hlavná ženská postava (vedľajšie sú v inej téme)

10 days character challenge

28. července 2013 v 19:54 | Yasemin & Nathally |  10 days character challenge
No áno :D
Chcem sa taktiež zapojiť do Challenge, ktoré vytvorila, jedna úžasná osôbka Knihofil18, alebo aj Ana Syringa.
Premýšľam, akým spôsobom, budem k tomuto challenge pristupovať. :) Mám už ideu, ale no, poznáte to nie?
Zapojí sa aj Nathally, takže sa budeme v dňoch striedať ;-)
Ale potom sa nesmejte môjmu vkusu, áno? :D

10 days character challenge

1) Obľúbená ženská postava
2) Obľúbená mužská postava
3) Obľúbená vedľajšia postava
4) Najviac nenávidená postava
5) Postava, ktorá mi je najviac podobná
6) Postava, ktorá prešla najväčším vývojom
7) Postava, ktorú chcem stretnúť
8) Obľúbený záporák
9) Obľúbená postava z nejakej poviedky
10) Najobľúbenejšia postava vôbec

Barová madam (Akrylové farby)

25. července 2013 v 22:08 | Yasemin Other Van de Notte |  My pictures
Salut :D
Už dlho som nič nepridala z mojich smiešnych pokusov o maľovanie a pod.
Tak aby ste sa mali na čom zasmiať :D
Maľovala som to na výtvarnej v meste :D nie som tým extra nadšená, ale celkom sa mi to páči :D jasné, je tam more chýb, ale som spokojná, celkom :D
Je to fotené mobilom, tak ma nezabite za kvalitu :D :D

ZAVRHNUTÍ: Kapitola ôsma (Neznáma)

21. července 2013 v 16:49 | Yasemin Other Van de Notte |  Zavrhnutí
Salut mes amis!

Ešte žijem, nanešťastie, čo? :D Som momentálne na prázdninách u krstnej mamy a vrátim sa asi až v utorok, takže nestíham obiehať, ale ja to dááám :D Potom, keď sa vrátim obehnem :D :D
tak tu je ďalšia kapitola Zavrhnutých :)

PS: O nedlho dám poslednú kapitolu Dediča a ukončím Tvoju šálku krvi, ktorá bude celkom otvorená pre prípadné pokračovanie do budúcnosti, ak sa mi bude chcieť a budete to ochotní čítať :D

PPS: ikonku urobila úžasná Penn

ZAVRHNUTÍ: Kapitola ôsma (Neznáma)


07:00
Výskumné laboratórium X.B

Zlodej myšlienok 5

19. července 2013 v 11:00 | Yasemin Other Van de Notte |  Zlodej myšlienok
Tento článok je prednastavený :D
Pravdepodobne už asi nežijem :D Ale to hádam nie :D :D Asi som v bazéne u bratranca :D :D

Zlodej myšlienok 5


Posledné čo pred zamdlením vnímam, je nevýrazný pach uhlia.
Uhoľný sklad.
***

Zlodej myšlienok 4

17. července 2013 v 9:23 | Yasemin Other Van de Notte |  Zlodej myšlienok
Ahoj, je tu ďalší úsek jednorázovky :D :D hééj "jednorázovky" :D
Tak, bez okolkov, tu to je!
Žerte :D :D :D

Zlodej myšlienok 4


Slnko sa skrýva za šedými mračnami a tak sme ponorení do šera.
"Volal," poviem akoby sa nič nebolo stalo a rozpoviem mu, čo mi povedal Z.M..
"Volaj na políciu," poradí mi a ja ho poslúchnem.
***

Zlodej myšlienok 3

15. července 2013 v 0:11 | Yasemin Other Van de Notte |  Zlodej myšlienok
Takže, asi mnohý viete aký je blog.cz j*ebnutý pri väčšom počte znakov a ja mám 14 strán tejto poviedky :D
Tak ak ju chcete v celku, napíšte mi na mail a ja vám to v celku pošlem ;)))

Zlodej myšlienok 3

Zavriem oči a čakám až mi na viečka sadne pokojný spánok. Ten sa však nedostaví a zožierajú ma nočné mory, ktoré sú úzko späté s udalosťami, ktoré sa chystám spôsobiť.

Zlodej myšlienok 2

14. července 2013 v 18:08 | Yasemin Other Van de Notte |  Zlodej myšlienok

Zlodej myšlienok 2

Chvíľu len ležím, vdychujem vôňu jej hebkej pokožky, jej vlasov a premýšľam, prečo tu sme, ale o malú chvíľku ma myšlienky opustia a od únavy zaspím sladkým spánkom.
***
Pomaly si zvykáme na tunajší rušný život. Žijeme tu už takmer pol roka a celkom sme si zvykli. Zatiaľ mi neprišla správa o nijakom počine a preto som pokojný aj keď si uvedomujem nevyspytateľnosť afganistanskej vlády.
Kráčam popod baldachýn stromov v parku, keď mi začne zvoniť telefón.
Neznáme číslo.
Pozdvihnem obočie a priložím si telefón k uchu.
"Prosím," ozvem sa.
"Je pri telefóne pán Rashid Masúd?" opýta sa niekto na druhej strane.
"Áno, kto volá?" opýtam sa čo najprívetivejšie a rozbehnem sa po prechode kým ešte svieti zelená. Už som skoro doma.
"To nie je podstatné," povie muž na druhej strane.
"Ale je!" poviem varovne.
Muž sa však nedá a pokojne až výhražne zaburáca: "Ha, o to nerozhoduješ ty."
Mlčím.
"V schránke máš bielu obálku s afganistanskou národnou pečiatkou namiesto známky. Zober ju a otvor až vo vnútri v dome!" prikáže mi a zloží.
Nemám z toho dobrý pocit, ale nazriem do schránky. Pošta chodí až okolo jednej popoludní, zatiaľ, čo teraz je len desať. Bol som odprevadiť syna do školy a dnes mám voľno.
Naozaj je v schránke jediná biela obálka. Vyberiem ju - je hrubá.
Obzriem sa nenápadne okolo seba, ale nikoho nevidím. Je typické predpoludnie, na ulici sa nachádza minimum ľudí a aj tých poznám. Zakývam susedovi, čo býva oproti a s obálkou vojdem dnu.
Hneď ako sa vyzujem začujem štrngot riadu a pohmkávanie piesne Merawi Az mano...
Moja žena to tu miluje. Toľko voľnosti, priestoru. Pomaly sa všetci učíme zapadať. Našťastie máme dosť peňazí aby Suhrab mohol mať súkromného učiteľa, za ktorým síce musí dochádzať, ale už vie po anglicky skvele. Ja angličtinu ovládam tiež veľmi dobre, len Asman má problémy. Angličtina jej príde príliš umelá a tvrdá. Ale snaží sa.
Sadnem si na pohovku celkom nečujne a tupo zízam na obálku vo svojich rukách. Mal som vo zvyku pohladiť si bradu, ale teraz siahnem rukou a dotknem sa krku. Dabir ma pred týždňom donútil k hroznému činu. Musel som sa oholiť. Neodolám a zasmejem sa nad tým ako som bedákal, ale aspoň mi nie je tak teplo na krk.
"Tu si?" ozve sa z kuchyne.
"Áno, Asman," odvetím pokojne a obálku schovám za chrbát.
O chvíľu už počujem cupot jej nôh. Pribehne ku mne a posadí sa. Nemotorne si napraví šedé trojštvrťové nohavice a usmeje sa.
"Rashid, Taja ma pozvala k sebe na kávu a vraj ma bude aj učiť," zašepkala nadšene.
"To je skvelé. Myslím, že by si mala ísť," poviem potichu a pobozkám ju na líce.
"Idem sa teda prezliecť," prehlási a nadšene sa vyparí ako malé dieťa, ktoré dostalo novú a vytúženú hračku.
Sedím, ale obálku zatiaľ nevyťahujem.
"Môže byť?" dobehne so zvolaním a väčšmi pripomína dieťa.
Oči jej žiaria, gaštanové vlasy jej padajú k bedrám. Čierne nohavice a modrá košeľa zvýrazňujú jej dokonalú postavu a ja prehlásim: "Nie že mi ťa Omar ukradne."
Rozosmeje sa, dá mi bozk na čelo a vyparí sa z domu.
Len sedím a tupo zazerám na stôl ako keby mi chcel ublížiť. Zvláštne. Ja, Rashid Masúd, sa bojím otvoriť bielu obálku.
" Čo ak je to len žart?" zašepkám do ticha, ktoré ma núti obávať sa väčšmi.
Neviem čo robiť.
"Čo ak je to niečo, čo ma pripraví o tento skvelý život? Alebo chce niečo afganistanská vláda?" čím viac o tom šepkám, nepríjemný pocit naberá na intenzite.
Obzriem sa okolo seba. Sedím v krémovej obývačke na pohovke farby karameliek, ktoré mám tak rád. Pred sebou mám ebenový stolík a na ňom šálku, z ktorej stúpa belasá para. Vôňa zalievanej kávy sa dostane až ku mne a ja si odpijem.
"Teraz alebo nikdy," zašepkám sám pre seba a otvorím bielu obálku, v ktorej je na bielom papieri jednoduchý text.
Na prví pohľad pochopím, že je to list.
Je písaný v afganskej perzštine. Nadýchnem sa a čítam.
Veľavážený Rashid Masúd,
sme nesmierne radi, že ste sa v New Yorku dobre udomácnili a veríme, že Váš život tu bude čo najpríjemnejší.
Ale ako iste je známe, že americká strana v OSN zamieta našu podporu, čo nás veľmi znepokojuje.
A tu sa rodí Vaša úloha.
Je nám jedno ako, je nám jedno kedy, ale musíte OSN prinútiť k podpore Afganistanu. Je nám jedno či atentátom, alebo diplomatickou dohodou.
Dúfame, že sa vám úlohu podarí splniť čo najskôr.
Prajeme veľa šťastia.
P.S. Ak nebudete spolupracovať, syna viac neuvidíte.
P.P.S. Nekontaktujte políciu!
S pozdravom,
Z.M.

List mi vypadne z rúk a zdá sa, že ubehnú celé hodiny, kým dopadne na zem k mojim nohám.
"Suhrab!" zvolám a rýchlo vyskočím na nohy a je mi úplne ukradnuté, že som prevrhnem šálku s čiernou kávou a tá sa rozleje po celom stole aj koberci. Nevnímam nič okrem tlkotu srdca, ktoré bije a bije čoraz rýchlejšie.
Rozbehnem sa na ulicu. Všetko sa mi krúti pred očami, všetko kníše a mne je na vracanie. Vybehnem na ulicu, dvere nechám otvorené, je mi jedno či nás vykradnú. Zbehnem schodmi a trielim po chodníku k pomenšej zelenej budove. Zdá sa mi, že nohy ma neposlúchajú a sú ako z gumy.
Okolo tváre sa mi ovíja mliečnobiely opar a zastiera mi zrak. Avšak ja nesmiem prestať, musím zistiť či je Suhrab v poriadku.
Zakopávam, vyzerám šialene, ale je mi to jedno. Zabáčam za roh a prebehnem kolónou áut, hoci na prechode svieti červená. Už len jedna zákruta a pomedzi hlavy okolitých ľudí zbadám tú budovu, ku ktorej mám namierené. Kľučkujem pomedzi ľudí, strhám do ich chrbtov, vyslúžim si nespočetne veľa nadávok, ale ignorujem všetkých.
Rozrazím dubové dvere a rozbehnem sa do miestnosti na konci chodby. Vpálim dnu ako hurikán a učiteľ angličtiny sa na mňa prekvapene pozrie. Odsunie sa od mohutného dreveného stola a zatvorí fascikel.
"Pán Dostúm," začnem, ale on ma preruší.
"Hámid, pre vás Hámid," zdvorilo sa usmeje a pozrie na mňa cez okrúhle okuliare. Prsty zaborí do šedivej brady a zatrkoce niekoľko zdvorilých fráz.
"Kde je Suhrab?" opýtam sa nevrlo.
Ohromene sa na mňa pozrie, či už prekvapený otázkou, alebo zaskočený mojím tónom.
"Ale on tu dnes vôbec nebol. Myslel som, že dnes nepríde, keď sa do jedenástej neukázal."
"To nie je možné! Sám som ho doviedol pred budovu," repcem neschopný pohybu.
"Stalo sa niečo vážne?" opýta sa so zdvihnutým obočím.
"Nie," klamem. "Možno stretol Dabira," poviem a otočím sa.
Ešte za mnou čosi omieľa, ale ja nezdvorilo zabuchnem dvere a pred budovou padnem na kolená.
Svet sa točí a pomaly sa mi stráca pred očami. Povstanem a potácam sa nevedno kade, nohy sa mi pletú, pomaly ani nevidím.
"Nie, Suhrab, nie, nie, nie..." omieľam stále dokola a pocestní na mňa valia oči ako na blázna.
Príliš neskoro si uvedomím, kam kráčam a posledné čo zazriem sú reflektory a posledné čo začujem, je trúbenie klaksóna.
***
Preberiem sa až v nemocnici, celý zmätený a dezorientovaný. Pri posteli sedela Asman a plakala. Plakala a plakala.
Chytil som ju za ruku a priložil si ju k perám. Každý nádych, každý pohyb, každý výdych mi spôsoboval bolesť.
"Kde je Suhrab," zašepkám a zmätene sa obzerám okolo seba, ale nikde nič nevidím.
Asman sa opäť rozvzlyká a hodí mi list do tváre. Nebola to len nočná mora, je to skutočnosť a ja musím konať.
Snažím sa postaviť z postele, ale je to príliš bolestné, klesnem teda na matrac, keď sa otvoria biele dvere a dnu vojde vysoký tmavovlasý muž v slnečných okuliaroch. Dabir.
Rýchlym krokom podíde k mojej posteli a na tvári má nepokojný výraz. Hodí mi na hruď žltú obálku a zavrčí: "Vravel som, že si máš dávať pozor!"
Naštvane si spojí ruky za temenom a nervózne pochoduje po izbe. Keď už sa zdá, že mi niečo povie, otvorí a zatvorí ústa, začne sa znovu prechádzať.
Pípanie prístroja po mojej ľavici ma znervózňuje, preto stlačím červený gombík s nápisom off. Pípanie ihneď utíchne.
"Dabir Zamrut?" ozve sa niekto z dverí. Môj priateľ sa otočí na ženu v bielom plášti.
"Áno?" opýta sa s pozdvihnutým obočím.
"Máte telefonát, vraj je to veľmi dôležité," oznámi žena a zmizne na chodbe, kde ju Dabir nasleduje.
Pozriem sa na Asman, ktorá stále bolestne plače, čo mi trhá už tak roztrhané srdce.
"Asman, ja..." zmĺknem, lebo neviem čo mám povedať. Neviem čo mám robiť. Neviem ani ako sa volám.
"Čo Rashid, čo ty?" osopí sa na mňa.
"Ja, ja urobím všetko, čo je v mojich silách. Ja, ja zabijem prezidenta spojených štátov, len kvôli synkovi," prisahám jej a sklopím zrak, pretože mi je jasné, že to neprežijem.
Moja žena sa na mňa pozrie pomedzi prsty a sucho povie: "Dúfam, že Suhraba zachrániš," odmlčí sa. "Za každú cenu."
Zadívam sa na ňu, chcem jej toho toľko povedať, ale len mlčím a mlčím. Nemám síl a ani chuť jej niečo hovoriť. Zachvejem sa a vzápätí sa Asman dvihne zo stoličky, pobozká ma na čelo a zamieri nevedno kam.
Zavriem oči a čakám až mi na viečka sadne pokojný spánok. Ten sa však nedostaví a zožierajú ma nočné mory, ktoré sú úzko späté s udalosťami, ktoré sa chystám spôsobiť.

Zlodej myšlienok 1

13. července 2013 v 17:56 | Yasemin Other Van de Notte |  Zlodej myšlienok
Salut, mes amis!
Tak písala som do súťaže "(S)pisálek" poviedku a no dopadla hrozne :D bohviečo bodov nebude, ale nevadí :D
Je to žáner thriller :D ale neviem či som to trafila aspoň 5% :D

Zlodej myšlienok


Boli sme tak naivní, keď sme si mysleli, že nás čaká nový a lepší život.
Nemysleli sme, že všetko je len klam, len obyčajná fraška, ktorú na nás nastražili.
Nikto nemôže za to, kde sa narodil a ani my nemôžeme za to, že pochádzame z Afganistanu, ale prečo sme hneď opovrhnutí v novej spoločnosti?
Prečo práve my?

Žeravé slnko neúprosne svieti na prašné cesty v Kábule. Oblohu nezakrýval ani jeden mrak. Práve vychádzame z mešity. Ja, Rashid Masúd, moja žena, Asman a syn Suhrab. Boli sme sa pomodliť pred tým, ako definitívne odídeme.
Odídeme až sa obloha ponorí do večernej ružovej a všetok ruch utíchne. Všetko je pripravené. Armáda mi, ako vernému vojakovi zabezpečila nový a kvalitný život za oceánom. Teším sa a spolu so mnou aj moja žena s očami ako obloha.
Dokonca aj Suhrab sa teší. Je to môj malý chlapec, moje všetko a ja som sa o neho chcem postarať najlepšie, ako môžem.
A práve z toho dôvodu večer odlietame za lepšou budúcnosťou. Neviem sa dočkať a práve preto sa mi na zarastenej tvári pohráva úsmev.
Mierime domov, kde si zbalíme veci a počkáme kým nás vyzdvihnú. Už hodnú chvíľu mlčíme a len pomaly skracujeme vzdialenosť medzi mešitou a naším domom. Keď sa začne pomaly črtať za obzorom. Biele murivo sa ešte hrdo vypína nad prašnou zemou a skromnou zelenou záhradou. Z diaľky vidím orech, ktorý spolu s platanom vytvárajú tienistú tôňu za bráničkou.
Sme teda doma. Usmejem sa a postrčím svoju rodinku dnu, kde sa zažneme baliť. Do troch kufrov nahádžeme najnutnejšie veci ako oblečenie, hygienické potreby, cennosti, rodné listy a hlavne pasy, ktoré si zoberiem k sebe do úschovy.
V žalúdku mám čudný pocit. Neviem ho definovať. Možno je to zmes strachu, radosti, obáv a nadšenia alebo sú to len obavy. Neviem to posúdiť.
"Asman, máme všetko?" opýtam sa svojej krásnej ženy.
"Asi áno, muž môj," odpovie a radšej všetko skontroluje.
Teraz už len ostáva čakať, kým nepríde môj veliteľ.
***
Sedím v lietadle vedľa syna a svojej ženy. Srdce mi tlčie ako zvon a ja len zhlboka dýcham, aby som sa upokojil. O necelú hodinu máme pristáť po pokojnom lete, ale mám nepríjemný pocit, ktorý sa mieša so spokojnosťou.
Pozriem na Suhraba, má zatvorené očká. Vždy je taký pokojný.
Keď konečne pristaneme na letisku, vystúpime, zahľadím sa do húfu ľudí. Je to tu úplne iné ako v Afganistane. Toľký hluk a zmätok. Chytím Asman za ruku a spoločne kráčame do budovy. Vo vzduchu je cítiť pach smogu a benzínu. Zatiaľ sa mi tu nepáči.
Vojdeme dnu, kde je ešte viac chaotických ľudí, hluku a pachu spotených tiel. U nás by si to nedovolili. Začnem sa obzerať po vysokom tmavovlasom mužovi menom Dabir. Mal nás tu čakať, ale ja ho nikde nevidím.
"Všetko v poriadku?" zašepká Asman zahalená v modrej tunike.
"Len hľadám Dabira, žena," odvetím s úsmevom a ďalej sa obzerám.
Pohľadom prechádzam každú jednu hlavu na letisku až ho konečne zbadám. Dabir stál pri dverách v sivom obleku a na tvári mal niekoľkodňové strnisko.
"Tam je," poviem i ukážem naňho. "Ten v tom sivom."
Všimne si nás aj on a zamáva. Postrčím preto svoju ženu a syna dopredu a kráčame k nemu.
"Som rád, že ste tu," usmeje sa a láskavo ma objíme, potom Asman a aj Suhraba.
"Tak toto je ten slávny New York?" opýtam sa.
Len mi prikývne a vysvetlí, kde si máme vyzdvihnúť batožinu a kde sa o pol hodinu stretneme. Od únavy mi už klipkajú oči, ale tu je pravé poludnie, slnko praží na ľudí a vyškiera sa, zatiaľ čo by sme doma spali.
Vyzdvihneme si batožinu a o chvíľu čakáme na veľkom priestrannom parkovisku. Všade okolo sú výškové budovy, rôzne kaviarne a obchody od výmyslu sveta. Fascinuje ma to, ale zároveň aj znepokojuje, pretože je to niečo nové, niečo, čo mi nepríde ako pozitívna zmena.
Parkovisko je plné žltých taxíkov a v hustej premávke je snáď ďalších sto. Obzerám sa za červeným BMW lenže nikde žiadne nevidím. Ako tam tak postávame, v novom svete, ozvú sa odkiaľsi z ulice podivné škrípavé zvuky a ani nie o tri sekundy na to sa na parkovisku zjaví auto, ktoré som hľadal pred chvíľkou zavše s vyškierajúcim sa Dabirom za volantom.
Vezie nás priamo na ambasádu, aby sme si vybavili potrebné papiere a následne do nášho nového domova.
Keď zastaví pred vysokým domom z hnedých pálených tehál, trošku sa poteším, lebo to tu pôsobí pokojne.
"Dnu máte aj oblečenie, pretože vo svojom tu chodiť nemôžete," povie a zapáli si bielu cigaretu. Potiahne a po niekoľkých sekundách nosom vyfúkne biely dym.
"Prečo nie, Dabir?" opýta sa Asman.
"Pretože by vás hneď odsudzovali a to predsa nechcete, nie?" prednesie učiteľsky a usmeje sa.
"Aha," povie moja prekrásna tmavovlasá žena a mierne sa zamračí. Keď sa mi ju podarilo presvedčiť, aby si nezahaľovala tvár, bola to vraj tá najväčšia zmena, ktorú učiní, ale ako vidím, nebude jediná.
Vojdeme teda dnu a Dabir nám ukazuje priestory. Byt, či dom alebo čo to je, pretože na také nie som zvyknutý, je veľmi priestranný a slnečný.
Asman sa aj s mojim tmavookým chlapčekom poberú do izby a ja si spolu s mojim priateľom sadnem do obývačky. Uvarí kávu na čiernom kávovare a ja si hne osvojím tento spôsob. Rýchlo a ani nemusím stáť nad džezvou, v ktorej je príprava kvalitnej kávy zdĺhavá a náročná, i keď ako sa poznám, nikdy ju nenechám zapadnúť prachom.
Sadneme si na krémovú pohovku a na stolík položíme čierne šálky s kávou. Pravá turecká vonia inak, ale ani táto mi nevonia zle.
"Je ti jasné, že tu nie si len tak," povie napokon Dabir, čím prelomí tú bariéru ticha.
"Áno, ale zatiaľ neviem prečo," priznám a zahľadím sa do čiernej kávy. Vidím v nej svoju strhanú tvár, som veľmi unavený.
"Mňa tu poslali len ohľadom mierového rokovania," usmeje sa a lyžičkou zamieša voňavú tekutinu v šálke.
"Možno niečo ohľadom vojenských situácií," skúsim a so zdvihnutým obočím sa na neho pozriem. Nebol som armádny generál len pre nič za nič, ale nie som si istý, čo po mne chcú.
"Alebo je to len odmena pre takého starého veterána," zasmeje sa až sa mu do tmavých očí naženú slzy a ja sa smejem spolu s ním.
"Každopádne maj oči na stopkách," varuje ma a ja viem čo tým myslí.
Zazívam.
"Asi ťa už nechám, pospi si a zajtra sa uvidíme," pokynie hlavou a idem ho odprevadiť k dverám.
Objímeme sa a rozlúčime. Zavriem dvere, zamknem a pomalým krokom sa presuniem do spálne. V zrkadle zbadám svoj obraz. Som zhrbený a pod očami mám slabé kruhy. Som unavený ako kôň.
"Suhrab už spí?" opýtam sa Asman.
"Áno, už spinká ako anjelik," zaševelí a podíde ku mne.
Vyzlečie mi sutanu a nahého ma vovedie do kúpeľne. Napravo je veľká modrá vaňa napustená teplou vodou a na povrchu je pena. Vleziem do vody a cítim ako sa mi postupne uvoľňujú svaly. Asman si sadne na kraj vane za môj chrbát a hebkými rukami ma umýva. Občas mi do tváre spadnú jej dlhé, ale mokré gaštanové vlasy, čo ma prinúti usmiať sa. Nedá sa nepriznať, ako ju veľmi ľúbim, avšak najhoršie je, že to nedokážem vyjadriť slovami.
Pod dotykom jej rúk sa uvoľňujem a myšlienky sa schovávajú do úzadia. Vnímal len ju, jej dotyky.
Rukami mi opatrne prechádza po chrbte, ramenách, po hrudi. Krúži dlaňou po mojom bruchu a do ucha mi šepká slová jej obľúbenej básne, čo som ako mladík pre ňu napísal. Úprimne ma to poteší.
Rukou mi zájde nižšie, medzi stehná a ja slastne vzdychnem, čakám, že vlezie ku mne do vane, ale namiesto toho jednoducho vstane a zamieri späť do spálne. Pousmejem sa. To je celá moja žena.
Chvíľu ešte ležím v horúcej vode a sledujem ako para stúpa k plafónu, nuž ale o chvíľku vyleziem aj ja, utriem sa a oblečiem si bavlnený spací úbor. Vojdem do spálne. Asman už leží a pokojne oddychuje, ľahnem si preto k nej a pritisnem si ju k sebe.
Niekedy sa mi zdá, že sme ako puzzle a presne do seba zapadáme. Je príjemné spať vedľa osoby, pre ktorú vám je srdce ochotné tĺcť.
Chvíľu len ležím, vdychujem vôňu jej hebkej pokožky, jej vlasov a premýšľam, prečo tu sme, ale o malú chvíľku ma myšlienky opustia a od únavy zaspím sladkým spánkom.

ZAVRHNUTÍ:Kapitola siedma (Zhasni svetlá a zabudni, čo si videl)

7. července 2013 v 13:37 | Yasemin Other Van de Notte |  Zavrhnutí
Salut, mes amis! :D
Dnes je nedeľa a ja vám prinášam už siedmu kapitolu Zavrhnutých :D
Užite si ju ;)
Ikonku vyrobila úžasná Penn

ZAVRHNUTÍ: Kapitola siedma (Zhasni svetlá a zabudni, čo si videl)


Nevedno kedy.
Nevedno kde. Niekde pod presklenou kupolou.
Obrázky k článkom používam z dev, tbl a wht, pri iných zdroj pripíšem.

↑↑↑ by Knihofil18↑↑↑
↑↑↑Lexi↑↑↑
↑↑↑ by NikaRoovy↑↑↑