Blog je chránený autorským právom, preto je prísne zakázané kopírovať jeho obsah!!!
Pre nedostatok času Yasemin prestáva písať poviedky na prianie,iba ak by ju objednávka zaujala!

ZAVRHNUTÍ:Kapitola šiesta (Číha za rohom)

23. června 2013 v 7:00 | Yasemin Other Van de Notte |  Zavrhnutí
Tento článok je prednastavený :) (Ako som sľúbila) :D :D
Známky uzatvorené, koniec sa blíži, tak v najbližšej dobe bude prekvapkanie :D

ZAVRHNUTÍ: Kapitola šiesta (Číha za rohom)


Neznámo kedy, ale hodiny ukazujú päť hodín ráno nového dňa.
Nevedno kde; niekde v budove plnej Zavrhnutých.


Tmavá miestnosť páchla štipľavým a neznesiteľným pachom striebornej krvi. Bolo ticho a zdalo sa, že nik ešte nie je hore.
Raven nepokojne ležala na tvrdej prični a zmietala sa pod zelenou prikrývkou. Po rozhorúčenej pokožke jej stekal studený pot a trápili ju nočné mory. Prerývane dýchala.

Snívalo sa jej o čudných bytostiach. Bytosti boli vyššie než ona. Boli modré, alebo fialové s obrovskými hlavami a očami.
I ona bola v tom sne. Avšak, bola len nestrannou pozorovateľkou, ktorá nijak nemohla zasiahnuť do deja. Smrť, všade bola smrť. Všetci umierali a nebolo návratu.
Zem oblizovali ohnivé jazyky a kúdoly dymu sa valili popod nohy zavrhnutým a tým čudným bytostiam. Vzduch pretínali záblesky smrteľné svetla. Boli modré, chladné a smrtiace. Keď sa dotkli ktoréhokoľvek miesta na tele, zoškvarili ho, preleteli ním a zastavili sa až pri druhej obeti. Vzduch páchol tak ako strieborná krv. Všade jej bolo plno.
Zavrhnutí padali na kolená ako domčeky z karát pri závane vetra.
Najhoršie na tej nočnej more bolo to, že bola tak skutočná a nedalo sa z nej prebudiť. Raven chcela kričať, utekať, zavrieť oči, no nedokázala sa ani pohnúť. Nedokázala nič.
Očami behala po dave bojujúcich ľudí. Cez hustý, čierny dym nebolo možné vidieť sjazvené tváre. Spleť rôznych rás sa začala zlievať a jej ľadové oči padli na jedinú osobu v celej hŕbe ľudí.
Jej oči zavadili o malého chlapca so znamienkom polmesiaca, ľadovými očami a havraními vlasmi.
Jej chlapček.
Chlapček, pre ktorého by položila aj život. Chlapček, pre ktorého preplakala roky.
Díval sa na ňu a pritom ju nevidel. Díval sa na svojho vraha s modrou, slizkou pokožkou, ktorý ho trafil akýmsi zeleným lúčom.
Chlapček padol na kolená a naposled vydýchol.
Naposled vydýchol, naposled zavial vietor.
Kričala, konečne mohla zakričať. Kričala na plné hrdlo a od všadiaľ ju sledovali oči, robotické oči.

"Áááá..." prebudila sa Raven s výkrikom.
Po čele a krku jej stekali kvapôčky potu veľké ako hrachy, čo dozreli v zelených strukoch. Celá horela, triasla sa. Sklonila hlavu ku kolenám a plakala. Priam sa zadúšala slzami. Vzlykala.
Dokonca sa prebudil aj Michael, ktorý polonahý ležal pri nej a pokojne oddychoval.
"Čit, čit!" čičíkal ju ako malé dieťa, ale Raven sa ešte väčšmi rozplakala a slzami zmáčala svoje kolená.
Hojdala sa neustále dopredu a dozadu. V ušiach jej hučala strieborná krv. Nebolo to typické hučanie. Toto pripomínalo skôr hukot vodopády, keď sa voda triešti na skalách.
Rozkolísala sa silnejšie a hlavou narážala do Michaelovej svalnatej, ale zjazvenej hrude.
Muž s havraními vlasmi ju mocne stisol a ruky prekrížil, čím jej znemožnil hýbať sa.
"Čo sa deje, Rav?" spýtal sa s obavami.
Prehltla vzlyk a šepla: "To nič, len noční démoni hodujú na mojej mysli."
"Raven, upokoj sa!" prikázal jej, no očividne ho ignorovala a ďalej sa snažila vynaniť sa z jeho medvedieho zovretia.
"Raven!" vykríkol tentoraz silnejšie.
Prestala sa hýbať a tupo civela do holej steny. Farba z nej sa už lúpala a odhaľovala striebristý kov.
"Došľaka!" zanadávala a vyskočila na nohy, lebo sa jej konečne podarilo vymaniť zo zovretia.
Zašala pochodovať po miestnosti. Dupala nohami a so slzami v očiach a bolo jej jedno, že je nahá.
"Do riti, Raven, povedz mi už konečne čo sa deje!"
Raven sa na neho vražedne pozrela, očami metala blesky hodnú chvíľu, ale on, muž jej minulosti mal pohľad tvrdší než žula, a tak si vzdychla, prisadla si k nemu a začala mu rozprávať o čom sa jej snívalo.
Keď dokončila a pery sa jej spojili do úzkej čiary.
"Musím ísť," riekol po dlhom a ťaživom tichu.
Jeho slová sa odrážali od stien a rezonovali jej v hlave. Zatvárila sa zhnusene, pretože sa jej snívalo o zavraždení ich spoločného syna a on jej povie, že musí ísť.
"Bež do riti!" zavrčala na neho a opäť si ľahla do postele. Otočila sa k nemu chrbtom a zízala na zamrežované okno.
Michael sa jemne dotkol jej pleca, ale ona jeho ruku striasla.
"Zmizni odo mňa!" zakričala a oči sa jej naplnili slzami.
Michael jednoducho vstala a odišiel z miestnosti. Raven sa zakuklila do prikrývky a pripomínala tak husenicu. Slzami zmáčala vankúš a obkolesili ju démoni utrpenia.
Hodnú chvíľu len ležala a keď sa rozhodla, že vstane otvorili sa dvere a dnu vošiel Dammien.
"Poď, máme ísť na nejaké cvičenie, alebo čo," vysvetlil na nahodil nevinný úsmev, ke´d zistil, že je nahá.
"Dobre, ale choď von, chcem sa prezlecť!"
"Ale no, ako keby som ťa nevidel nahú," zaševelil a nevinne zažmurkal. Vyzeral ako robotický tinedžer, nie ako dospelý muž.
"Do prdele, vypadni, lebo za seba neručím, ty kretén jeden!"
Dammien vypulil oči a zdesene vycúval. Takúto ju nezažil od toho, ako si myslela, že Michael je mŕtvy.
Dvere sa mu zavreli pred nosom a tak sa oprel o stenu a klopkal po nej do rytmu svojho srdca.
Klop-klop, klop, klop-klop!
Raven vyšla dverami s pokojným výrazom na tvári, akoby sa nič nestalo.
"Kam?" opýtala sa.
Dammien prekvapene zažmurkal udivený tým, ako rýchlo sa obohnala vysokými múrmi.
"Poď za mnou," povedal jemne.
Mladá žena si vzdychla a nasledovala muža s napol plechovou tvárou. Sledovala ako sa mu pod presne takou istou zelenou košeľou, akú včera zhodila z Michaela, pohybujú lopatky.
Neustále sa obzerala, pretože sa jej zdalo, že ju niekto pozoruje, len nevedela kto a odkiaľ.
"Deje sa niečo?" opýtal sa jej Dammien a prezrel si ju skúmavým pohľadom.
"Nič," zaklamala, ale neprestala sa obzerať.
Kráčali v spleti dlhých chodieb. Všetky steny boli kovové a dvere boli na špeciálne čipy. Fascinovalo ju to a zároveň znepokojovalo, pretože vedela, že je za tým niečo iné, čo sa nechce dozvedieť, ale musí.
Alebo chce a nesmie?
Na to už nepoznala odpoveď. Divný pocit ju neopúšťal a tak sa posledný krát obzrela. Zazdalo sa jej, že v tmavom kúte zazrela červené svetielko, ale keď sa odhodlala vykročiť za ním Dammien zastavil.
"Sme tu, Raven," riekol a otvoril škrípajúce dvere.
Raven sa na ne zadívala. Tieto boli iné než ostatné. Všetky dvere boli hladké, ale na týchto boli vyryté prapodivné ornamenty. Opatrne pohladila ryhy, skôr než sa dvere opäť otvorili.
"Až po tebe, mademoiselle," šepol Dammien.
Raven sa usmiala a začervenala, pretože takto nazýval len ju pozdravom zo zabudnutého jazyka.
"Máš polovicu tváre pochrómovanú, ale jazyk máš lichotnícky neustále," zasmiala sa a vošla do miestnosti.
Dammien za ňou, dvere sa prudko zavreli až mladá žena s bledou pleťou nadskočila.
"Koľko percent tvojho tela tvorí kov?" spýtal sa Dammien takým ľahostajným tónom, akoby sa oýtal, či vonku svieti slnko.
"Ne-neviem, prečo?"
"Ty si nebola za doktorom Rascherom?" opýtal sa prekvapene.
"Nie, nebola som," odvetola prosto. "Kto je doktor Rascher?"
"No, to je ten magor, čo z nás spravil kusy železa. Vraj som zo 45 percent kovový muž," zasmial sa a prehrabol si vlasy.
"Nuž, potom tam zájdem," oznámila mu a mykla plecom.
"Dobre, ale teraz si pohni!" zavelil jej a Raven pochopila, prečo sa ho pán Taylor obával. Pretože chápal rýchlo a pod tou povrchnou škrupinou, ktorá bola podľa nej hrubá ako jej dlaň, sa skrýva kúsok spoľahlivého vodcu.
Obaja prešli krížom cez pozdĺžnu miestnosť, ktorá bola plná nejakých obrovských strojov, ktoré blikali na zeleno, alebo modro. Podlaha miestnosti bola drevená a poriadne sa na nej šmýkalo. Keď dorazili k obrovským dreveným dverám, Raven sa zarazila. V kovovom komplexe by nečakala drevené dvere.
Potriasla hlavou a dlhé čierne vlasy jej padli do tváre. Do duše sa jej však opäť vkradol pocit, že ju niekto sleduje. Obrátila sa a v najtmavšom kúte zazrela červené svetielko. Už si bola istá, že sa jej to len nezdá, ale že to je skutočnosť.
"Neobzeraj sa za včerajškami, tie sú dávno preč. Ži pre dnešok!" povedal priškrtene a snažil sa zasmiať, ale vôbec to neznelo dôverihodne.
"Ale keď..." nedopovedala, lebo ju zatiahol dnu a zabuchol dvere.
Dvojica stála v okrúhlej miestnosti s dláškou z bieleho mramoru. Na stene nebolo ano jedného okna, len jedny dvere. Bola tam taká tma, že si Raven nevidela na špičku nosa a svetlo dnu prepúšťala len sklenená kupola. Bolo cez ňu vidieť hviezdy na nebi. Dlho ich nevidela, ale teraz mala hlavu plnú iných myšlienok.
Zavrela oči a nadýchla sa. Na prvý pohľad sa zdalo, že sú v miestnosti len dvaja, ale ona cítila že nie. Brneli jej ruky a v hlave počula nepríjemné pípanie.
"Kto je tu?!" zvolala hromovým hlasom.
Všade bolo ticho a tma.
"Čo blázniš, nik tu nie je," povedal Dammien. "Neviem na čo sme tu do pekla šli."
"Drž hubu a počúvaj," zasyčala a naklonila hlavu.
V hlave jej pišťalo a hučalo. Ten zvuk pripomínal spevot kolibríka a hukot tok krvi, ale nie takej striebornej, aká jej teraz brázdila žilami. Dvakrát zamrkala a inštinktívne si stlačila spánky. Zľakla sa, lebo okamžite všetko videla. Síce podivne zeleno, ale videla.
Za vysokými stĺpmy sa vypínali vysoké postavy s množštvom ozubených koliesok v hrudnej dutine. Všetky postavy mali červené robotické oči a chrčali. Všetky na ňu číhali, tak ako pred chvíľou za rohom.
Zaťala päste a nadýchla sa. Nevedela čo má robiť, ale spoliehala sa inštinkt, ktorý sa do nej pomaly vkradol.
Ani nevedela ako, ale pomaly jej začali pukať ruky a niečo sa z nich vynáralo. Niečo tmavé a lesklé. Bolelo ju to, zasyčala. Ozvalo sa tupé puknutie a rozbolel ju a na zem začala kvapkať hustá a smradľavá tekutina, ktorá začala rozleptávať dlážku. Raven nevedea čo sa s ňou deje, ale bolelo to.

Nedokázala myslieť jasne. Myslela ako stroj. Myslela ako vraždiaci stroj.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Casion Casion | Web | 23. června 2013 v 9:43 | Reagovat

Och, ako vždy skvele napísané :D ty to jednoducho vieš všetko tak geniálne napísať :-)  :-)

2 Lexi Perennis Van der Lux Lexi Perennis Van der Lux | E-mail | Web | 23. června 2013 v 12:59 | Reagovat

Jooojky, povedala by som, že potrebujem novú kapitolu, ale tú už mám.... :D Čo mi pripomína, že chcem novú kapitolu! Ale úplne novú! :D :D

3 Melaficent Melaficent | Web | 23. června 2013 v 19:18 | Reagovat

Wau... Tá posledná veta :3

4 DarkRose Strange SaanKun DarkRose Strange SaanKun | Web | 25. června 2013 v 15:42 | Reagovat

překrásný blog

5 Penelope Carolin Olivier Penelope Carolin Olivier | Web | 29. června 2013 v 10:37 | Reagovat

Ahojky. :) Chtěla jsem jen říct, že se vracím ke grafice (a dělání obrázků na přání). Můžeš mě navštívit kliknutím na Web. :) Doufám, že se máš skvěle. ^^

6 Casion Casion | Web | 29. června 2013 v 11:09 | Reagovat

K samým jednotkám gratulujem, to je naozaj super :D Čo ty vieš možno ti to vydrží aj na gyme :D

7 CHAOS CHAOS | Web | 30. června 2013 v 17:12 | Reagovat
8 knihofil18 knihofil18 | Web | 1. července 2013 v 10:12 | Reagovat

Jednoducho nemám slov. :) Dokonalosť sama. A ešte raz mi povieš, že píšeš šitne, tak začnem vraždiť, ozaj! :D

9 Fia Felis en Niger Fia Felis en Niger | 1. července 2013 v 17:05 | Reagovat

pekné :D a vážne píšeš dobre :D toľko opisu... potom keď to dokončíš tak to vydaj :D

10 Ewiline Ewiline | Web | 2. července 2013 v 21:40 | Reagovat

Ježiš!! Chudák Raven :-) Budu si to muset přečíst od začátku ;-)  :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
Obrázky k článkom používam z dev, tbl a wht, pri iných zdroj pripíšem.

↑↑↑ by Knihofil18↑↑↑
↑↑↑Lexi↑↑↑
↑↑↑ by NikaRoovy↑↑↑