Blog je chránený autorským právom, preto je prísne zakázané kopírovať jeho obsah!!!
Pre nedostatok času Yasemin prestáva písať poviedky na prianie,iba ak by ju objednávka zaujala!

ZAVRHNUTÍ:Kapitola piata (Bozk z nebies)

2. června 2013 v 10:49 | Yasemin Other Van de Notte |  Zavrhnutí
Salut mes amis!
Tak po strašne dlhej dobe (mesiac je tomu) pridávam kapitolu "Zavrhnutých"
Pamätám si, že keď som ju písala, téma mi až tak nesadlo, lebo k tejto poviedke sa mi veľmi zaláskované témy nehodia, ale to je jedno :D :D
V poslednom čase nie som ani zďaleka spokojná so svojim písaním, ale tak o tom potom.
Nechcem vyzerať beznádejne, ale komentujte či klikajte na hviezdičky (prípadne na "Like") až viem, že ste to čítali, lebo pripúšťam, že ma to občas zamrzí, keď články komentujú dvaja-traja ľudia :)))
Tak jo, to bude asi vše vykecávajúce :)
Už vás nebudem otravovať svojimi kecmi...

ZAVRHNUTÍ: Kapitola piata (Bozk z nebies)

Neznámo kedy, ale hodiny ukazujú tri poobede.
Niekde v budove no nevedno presne určiť kde (nejaká miestnosť podobná súdu).


To jedno slovo, jedno sprosté slovo spôsobilo, že sa cítila tak prázdna. Zložila belasú ruku z Biblie. Hrubá kniha ju tak fascinovala, vždy verila, že Boh tam niekde je a že ona je jeho malá ovečka, až dokým nezmizol Michael, vtedy jej viera, ktorú do nej vštepovala matka pred smrťou ochladla. Na bod mrazu padla v okamih, keď od nej odtrhli jej malého synáčika. A pod bod mrazu sa dostala až teraz. Až teraz zistila, že niet cesty späť.
Nevnímala, že jej niekto zodvihol ruku a priložil niečo, čo by kedysi nazvali paralizér, ale malo to kovový hrot. Albín stlačil modrý gombík a Raven pocítila bodavú bolesť v zápästí, ktorá sa šírila každým nervom pravej ruky. Ani brvou nemihla. Urobila krok v pred a čiesi ruky ju zadržali. Bezmyšlienkovite zastala a čakala.
Nevnímala opakované frázy, ktorých význam pochopila až neskoro, až teraz jej to napadlo. Mala povedať nie. Teraz je z nej bábka, pešiak, ich hračka.
Nepočula ako Dammien prisahal, bola celkom mimo. Bolesť v ruke neprestávala.
"Teraz môžete ísť do svojich izieb, máte tam aj to, čo ste si priniesli." zamrmlal plešatý vedec a po odmlke dodal. "Do ruky sme vám implantovali čip, ktorý vám umožní otvárať dvere." ukončil debatu a odišiel bočnými dverami, ktoré sa s rachotom zavreli.
Sledovala ten chladný kov a premýšľala, koľko je ho v nej. Koľko kovu teraz nosí na sebe?
"Poďte!" povedal jeden z albínov miernejším hlasom a kútiky úst sa mu trošku nadvihli do úsmevu. Raven sa nadýchla a kráčala rovno. Dvere sa pred ňou otvorili a ona kráčala po dlhých chodbách.
"Máš izbu 3815, hore po schodoch." povedal jej niekto a ona sa pomaly vydala hore plechovými schodmi. Všetko sa jej tu hnusilo, všetko tu pôsobilo odmerane, ako by jej dávalo najavo, že nemá právo na život. Podišla k plechovým dverám nad ktorým bola vygravírovaná ceduľka s číslom 3815. Nadýchla sa. Cítila ako sa jej do pľúc dostáva chladný a ťažký vzduch. Dvere však ostali zavreté. Rozhliadla sa a všimla si sklenenú tabuľku za ktorou bolo vidieť množstvo čipov, drôtov a svetielok. Priložila k tomu ruku a tabuľka zasvietila na červeno.
"Prístup zamietnutý!" oznámil jej robotický hlas.
Priložila znovu a tentoraz tabuľka zasvietila na zeleno.
"Prístup povolený!" zachrapčala linka a dvere sa otvorili.
Vošla dnu. Miestnosť bola zariadená stroho. Jedna pričňa, na ktorej mala spať, jedna skriňa a stôl s dvomi stoličkami. Steny boli zo striebristého kovu. Ne miestach, kde končil jeden plech a začínal nový bolo nespočetne veľa oblých nitov. Všimla si ďalšie dvere z nahnedlého kovu. Podišla k nim a priložila zápästie k tabuľke, ktorá zasvietila na zeleno, dvere sa otvorili, a tak vošla dnu.
Táto miestnosť nebola plechová. Bola obložená modrými kachličkami a v rohu bola sprcha. Zatúžila aby po nej stekala studená voda, aby z nej vytlačila všetky zlé spomienky, myšlienky a hnusné pocity z toho miesta.
Odtisla sklenené dvere a nadšenie zo sprchy pokleslo. Takúto sprchu už videla mnohokrát, nuž a nikdy nebola nadšená, keď sa umývala pod horúcou parou. Už len ten pocit ako sa jej všetko lepí na telo ju odradil. Otočila sa na opätku a vošla späť do miestnosti. Sadla si na pričňu, ktorá pod ňou zavŕzgala. Odhrnula zelenú zatuchnutú prikrývku a zakryla si nohy. Všimla si, že pri posteli má ten mizerný kufrík, ktorý sa mal zničiť a ona mala zmiznúť zo zemskej pamäti spolu s ním. Fľochla po ňom pohľadom a vzala ho na kolená.
"Tak uvidíme, čo sa skrýva v tej dokonalej spoločnosti." zašepkala s toľkým opovrhnutím, že keby sa dalo jesť, nasýti ním celý svet.
Ako vždy priložila palec na kovový obdĺžnik aby si prístroj overil jej identitu. Ešte vždy bola evidovaná ako zamestnanec World Security, a zámky s uvoľnením tlaku povolili. Uškrnula sa. Otvorila vrch tak opatrne, akoby sa bála, že to čo uvidí jej vypáli zrak. Váhala či nemá odvrátiť tvár, ale neurobila tak. Otvorila oči ešte väčšmi. Vo vnútri bolo množstvo dokumentov ešte spred čias Veľkej vojny, pretože po nej sa už dokumenty zväčša uchovávali elektronicky. Vlastne okrem komunity tých "rozdielnych", v ktorej žila, si nespomínala, žeby videla nejaké ručne písané alebo napísané na strojoch, či vytlačené dokumenty, či práce. Len jej komunita, v ktorej do matkinej smrti vyrastala, si zachovávala svoje dejiny, dejiny pred Veľkou vojnou, lež teraz si Raven nevedela spomenúť na nič z toho. Tie časy sú už dávno preč, teraz si len matne spomína na časy pred tým, ako pristúpila na krutú hru spoločnosti.
Zahnala myšlienky a začala sa prehrabávať spismi. Našla množstvo nákresov, údajov, tabuliek a grafov, ktorým nerozumela.
Avšak jej pozornosť upútal jeden červený fascikel hrubý ako jej hrudník. Vzala ho opatrne do rúk, keď sa otvorili dvere a dnu vošiel Michael.
"Si v poriadku?" opýtal sa tak náhle, že si sotva uvedomila, kedy sa otvorili dvere. Prisadol si ku nej a stisol jej ruky, ktoré medzitým pustili fascikel do kufríka.
"No, myslím že áno," odvetila ticho a sledovala ako ju drží za ruky.
Nadýchla sa a pozrela mu do očí. Takých tých, ktoré sú krásne modré ako nebeská klenba za bieleho dňa. Také, ktoré si ihneď ukradnú srdce dievčaťa.
"Ja len," začne ale zaváha. "Michael, ja proste neviem čo mám robiť. Všetko na mňa dolieha v krutorýchlych intervaloch. Proste si ráno vstanem idem do práce a zrazu som tu ako polokovová obluda. Cítim sa tak prázdna, pretože neviem koľko je vo mňa toho kovu."
Zloží si tvár do dlaní a zavzlyká. Avšak slzy neprichádzajú, čo sa jej zdá tak neprirodzené. Zodvihne tvár z dlaní a prosebne sa pozrie na neho pozrela. Len sa súcitne usmial a privinul si ju k hrudi. Pobozkal ju na čelo. Raven si zaborila tvár do jeho pleca a vzdychla.
"Čo sa to s nami stalo?" povie skôr sama sebe než jemu a odtiahne sa.
Nadýchne sa, zatne zuby a ba krku jej navrie žila. Otvorí priklopené veko kufríka a povie tvrdým hlasom: "Pozri, toto mali so mnou zhodiť do mora. Vraj aby to zaniklo, aby nikto nezistil tie tajné údaje."
Pozrie mu do očí. Hľadí do nich tak akoby hľadala odpovede v jeho modrých očiach.
Huncútsky sa usmeje. Ten úsmev na ňom vždy milovala. Jemne sa mu prstami dotkne pier. Začervená sa a ukryje si pred ním tvár do dlaní s úsmevom na perách.
"Tak sa na to pozrieme, nie?"
Len prikývne a opäť vytiahne rubínovo-červený fascikel. Otvorí ho na prvej strane a obaja sa zahľadia na prvú stranu písanú písaným písmom. Obaja sa pousmiali nad modrým skrúcaným, no úhľadným písmom na zažltnutej stránke. Už len málo ľudí vedelo čítať písané písmo a menej ho vedelo používať. V tomto mali šťastie obaja, keďže vyrastali v spoločnej komunite "odlišných".
Obaja civia na text pred sebou. Neveria vlastným očiam.
Sú to poznámky nejakého vedca z obdobia veľkej vojny. Muž sa volá Ademund Eryan. Oboch znepokojuje to čo čítajú.
Raven na to hľadí s neveriacim pohľadom. Hoci písmo je rozpité a nie všetko sa dá prečítať, nové zistenia sa jej zarývajú do mozgy a vypaľujú stopu v pamäti.

18. August 2193,
Mníchov, Nemecko,
Dr. Ademund Eryan.

Už sú to dva roky, čo vypukla nová veľká vojna.
Už mesiace sme nevideli denné svetlo, pracujeme v podzemnom laboratóriu na projekte N.H.W. (Nuclear human weapons- jadrové ľudské zbrane). Sme ukrytý pred NIMI a jadrovými či biologickými bombami.
Dostali sme správu o uzavretí vesmírnych komunikácií, po útoku zvonka, preto musíme zvýšiť výkon....

Dodali nám nový materiál, ale nemáme dosť energie. Opäť musíme štiepiť atómovú energiu, napriek nebezpečenstvu...

20. September 2193,
Mníchov, Nemecko,
Dr. Ademund Eryan.

...Umreli, zase umreli ďalší pokusní ľudia. Všetci vieme, že týmto tempom to nepôjde. Skúšame nahrádzať orgány, ale v tom riešenie nevidím. Skúsime nahradiť krv Relwium (Rádioaktívnou látkou z novej galaxie, z jadra chladnej hviezdy Relwe). Je to životu nebezpečné nielen pre nás, ale hlavne pre nich. Osvedčili sa titánové časti tiel a uránové výplne v mozgovom tkanive...

13. Január 2194,
Mníchov, Nemecko,
Dr. Ademund Eryan.

Sú z nich silné zbrane, pomáhajú proti tým z vonka. Nemáme však dobrovoľníkov, pretože vieme, že nie vždy sa to podarí. Mnohým zlyháva mozog a pľúca. Je ICH stále viac, tých z vonka a preto súhlasíme s odstránením prebytočného ľudstva. Musíme zjednotiť národy a odstrániť rozdielnosť. Musí byť len jedna, čistá rasa a ostatných zavrhneme a použijeme ako ľudské zbrane...

14. Január 2194,
Mníchov, Nemecko,
Dr. Ademund Eryan.

Vzpierajú sa, musíme ich ovládnuť. Pracujeme na vnútornom zariadení, ktoré implantujeme do tela a budeme ním kontrolovať ich život a......

Viac textu sa nedalo prečítať. Text bol príliš rozpitý a nevýrazný.
Raven prestala dýchať, nielenže im všetkým klamali v tom, že veľká vojna bola medzi štátmi a teraz sa dozvedá, že existuje aj niečo mimo ich planétu, niečo čo tak veľmi oponuje ich učeniu, v ktorom tvrdili, že Zem je jediný životom obdarovaný objekt celého vesmíru. Klamali aj v dátumoch, ale to jej nevadilo až tak, ako zistenie, že v tele môže nosiť zariadenie, ktorým ju môžu ovládať a to, že už nemusí mať v tele krv.
Spontánne sa rozhliadla po miestnosti. Michael sa ani nepohol, len šokovane zízal do bielej splesnenej steny pred sebou. Raven vyskočila z prične a rozbila pohár na stole. Vzala väčší črep a zahľadela sa naň. Svetlo lampy sa odrážalo od priesvitného sklíčka, ktoré opticky zväčšovali je prsty, ktoré už nemali obyčajné brušká ale kovové kolieska. Zovrela črep medzi prstami a prešla si ostrým hrotom po dlani. Ostrie sa jej zarývalo do kože a vytvorilo centimetrový škrabanec. Sykla od bolesti a odhodila ostré sklíčko. Hľadela na ranu na dlani. Bola dosť hlboká, ale nič nevytekalo. Zamračila sa, stisla zuby. Hypnotizovala ranu očami, keď sa jej zrazu v okamihu začala z rany valiť striebristá ligotavá tekutina. Do miestnosti sa začala vkrádať ostrá vôňa. Nevedela kam ju zaradiť. Pálili ju oči a štípalo ju v nose až mala pocit, že jej ten pach vypáli sliznicu.
Začala sa chvieť. Začala sa nenávidieť.
"Som obluda," skríkla. "Nenávidím sa! Nenávidím ich!" Kričala a trasúc sa sa zviezla na špinavú dlážku. Chvela sa a zarývala titánové nechty do dlážky až to nepríjemne škrípalo.
"Pššt!" utišoval ju Michael, ktorý sa n nej pritúlil a zovrel ju v náručí.
"Bude to v poriadku, budeme spolu. Ja, ty a náš synček!" šepkal jej do ucha a šteklil ju teplým dychom na líci.
Chvela sa. Oprel sa o ňu lícom. Vzdychol a ju ovanul jeho mentolový dych. Začal ju bozkávať na ucho, líce, líniu krku, bozkával jej jamku na kľúčnej kosti, postupoval krkom, bradou až k ústam. Jemne ich bozkával a ona si vychutnávala jeho sladkú chuť. Tak jej to chýbalo. Nechápala, ako ju ten bozk mohol naplniť takou nádhernou energiou.
Po tom hnusnom zistení to bol pre ňu priam zázrak.

Bol to pre ňu bozk z nebies. Áno, tak by to definovala.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 NikaRoovy NikaRoovy | E-mail | Web | 2. června 2013 v 11:23 | Reagovat

Na to že ti téma nesedlo se ti teda kapitola povedla. :-) Krásnou osmičku na druhou. :P :-)

2 Casion Casion | Web | 2. června 2013 v 11:46 | Reagovat

Je to skvelá kapitola! :D Veľmi sa mi páči, ako si to napísala, aké z toho všetkého mala pocity a tak :-)  :-)

3 Yasemin Other Van de Notte Yasemin Other Van de Notte | E-mail | Web | 2. června 2013 v 11:51 | Reagovat

[1]: No ale šak, si videla že niečo k téme bolo len v závere :D :D Som hrozná, ja viem :D

[2]: Ďakujem ti veľmi pekne ;-)

4 Lexi Perennis Van der Lux Lexi Perennis Van der Lux | E-mail | 2. června 2013 v 14:17 | Reagovat

Veď vieš čo si myslím :D :3 :-)

5 Melaficent Melaficent | Web | 2. června 2013 v 16:03 | Reagovat

Podarené, teším sa na pokračko :D

6 S-night S-night | Web | 2. června 2013 v 18:06 | Reagovat

Je mi líto těch umírajících lidí, už jen proto, že byly pokusní :-( Jinak skvělé :-)

7 Henry A. Henry A. | E-mail | Web | 7. června 2013 v 20:28 | Reagovat

Nádherné , vydařené , skvěle se to četlo , ty pocity a opět jsem zvědavý na další vyvoj . Těšínm se až napíšeš novou kapitolu zlatko ,

8 Fia Felis en Niger Fia Felis en Niger | 8. června 2013 v 20:02 | Reagovat

Bože :O Som zvedavá čo bude ďalej s Raven a Michaelom. A ten čip... Inak, nespriatelíš? Už dlhší čas chodím na tvoj blog a až teraz som sa rozhodla opýtať sa ťa...

9 Ana Syringa Ana Syringa | 15. června 2013 v 11:53 | Reagovat

S tým "Prístup zamietnuy/povolený" som mala trochu flashback k Neprínosnej. Asi napíšem nejaké drabble.
Myslela som si, že tam nájde nejakú mrtvolu alebo čo. :D

10 Yasemin Other Van de Notte Yasemin Other Van de Notte | E-mail | Web | 15. června 2013 v 12:16 | Reagovat

[9]: To fakt? :D Tak sorry, ani mi to nenapadlo :D :D Len sa jej ešte nenačítal ten oný pod kožou :D :D
Mŕtvoly budú onedlho :D :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
Obrázky k článkom používam z dev, tbl a wht, pri iných zdroj pripíšem.

↑↑↑ by Knihofil18↑↑↑
↑↑↑Lexi↑↑↑
↑↑↑ by NikaRoovy↑↑↑