Blog je chránený autorským právom, preto je prísne zakázané kopírovať jeho obsah!!!
Pre nedostatok času Yasemin prestáva písať poviedky na prianie,iba ak by ju objednávka zaujala!

Príbeh o mojej láske 1/2

28. dubna 2013 v 11:24 | Yasemin Other Van de Notte |  Jednorázovky
Salut :)
Tu mám jednorázovku :D (áno, po 100 rokoch zase dajaká :D)
Ale pre to, lebo ma každý chce nasrať (hlavne blog.cz) tak to musím rozseknúť :D :D

Príbeh o mojej láske


Studený vietor podúval popod ovísajúce konáre vŕb, okolo hrubých kmeňov briez a ponad trasľavé lístie osík. Navážal sa do mojej bielej, ľanovej košele, dostal sa mi pod ňu a spôsobil nával zimomriavok na mojom zjazvenom chrbte.
Sedel som pod najvyššou vŕbou, na šedom a chladnom kameni. Díval som sa na mesiac, na jeho striebristý lesk, ktorý ma upokojoval. Zavrel som oči a nechal sa opantať cvrlikaním cvrčkov.
Hudba huslí cvrčkov sa niesla lesom, v ktorom som sedel, ponad lúku, na ktorej sa lenivo vlnili klásky obilia.
Pokojne som vydychoval obláčiky pary, keď som pocítil letmý dotyk ruky na ramene. Poklesli mi plecia i otvoril som oči podliate krvou. Už pár dlhých nocí som prebdel a rozhodne som nemal náladu na ľudí.
Obrátil som sa.
Na moje prekvapenie to nebol žiaden otravný človek. Bola to Freya, nádherná žena s ľadovo-modrými očami. Vlastne, popravde to nebola žena ako taká žena z rodu ľudského, bola presne to, čo aj ja. Z rasy Reavov.


My, Reavovia, sme boli modrí, aspoň o dve hlavy vyšší než ľudia, s ľadovo-modrými očami i veľkými rohami tróniacimi na našich hlavách, s kopytami byvolov a dlhým chvostom s ostňom na jeho konci. Tváre Reavov sú ostro rezané s výbežkami na čele a brade, čo pripomínajú jašterice mračiace sa do slnka.

Usmial som sa na ňu, na to ľúbezné stvorenie a pozdravil ju tak, ako sa na Reava patrí: "Memento morie, Freya!"
"Memento morie, Charmael," pozdravila ma s úprimným, krehkým úsmevom alebo som si to len namýšľal.
"Čo tu robíš?" opýtal som sa pevným hlasom.
"Videla som vás, ako opúšťate táborisko," šepkala so sklopeným zrakom a kopýtkom ryla do prašnej zeme.
Uškŕňal som sa nad jej prejavom zdvorilosti voči mne, staršiemu a členovi rady najvyšších, avšak zvesil som unavené plecia.
"Čo sa deje, majster?" pýtala sa starostlivo.
Položila mi ruku na rameno: "Vyzeráte unavene, majster!"
"Už pár dní som nespal, trápia ma staré spomienky," šepkal som skôr vetru, ako jej.
Sadla si na zem, predo mňa a naklonila hlavu nabok.
"Počúvam, majster," riekla rozhodne.
"Je to dlhý príbeh," odmlčal som sa.
"A vôbec nie šťastný, skôr nudný a smutný," šepkal som so zrakom upretým na odraz hviezd v jej očiach.
"Noc je ešte mladá," šepkala neisto.
Musel som sa zasmiať nad jej nevinnosťou.
"A čo chceš počuť?" opýtal som sa so šibalským úsmevom.
"Napríklad o láske vo vašom živote."
"Opakom lásky je môj život, Freya."
"Opakom lásky je váš život?" pýtala sa neveriacky. "Ako to?"
"To musím začať od začiatku," vysvetľoval som.
"Tak začnite, prosím," šepkala nenútene, ale ja som tomu nemohol odolať.
"Započúvaj sa do vánku, do muziky cvrčkov, lebo tá ti rozpovie môj príbeh," začal som svoje rozprávanie.
Usadil som sa a rozprával ako to začalo.
▼▼▼
Vtedy som žil ďaleko na severe, pred rozpadnutím Severného kráľovstva. Slúžil som kráľovi menom Geron.
Bol to starý a dobrý muž s iskričkami v očiach. Avšak, zamiloval som sa do jeho dcéry, Evarin. Bola pôvabná ako hviezdy, jemná ako let najkrehkejšieho motýľa.
Miloval som ju a ona mňa.
Aspoň som si to myslel.
Pamätám sa na to, ako by to bolo včera, hoc to, čo ti teraz poviem, sa stalo pred mnohými rokmi.
Bol krásny letný deň, zrná v obilných kláskoch už dozreli a s kráľom sme sa vydali do hustých lesov na lov. Stromy vzdychali vo vánku, nakláňali sa a ševelili staré piesne o severe. Mali sme v pláne uloviť toho najväčšieho medveďa, aký v lesoch žil, ale všetko sa zvrtlo.
Bolo práve po poriadnom daždi a vzduch voňal mokrou trávou, papradím a popadaným ihličím. Šmýkalo sa na mazľavom blate a pomaly sa začalo stmievať. Chcel som sa vrátiť, ale potom ako Geron zazrel bieleho medveďa s krvavými očami, nedal sa zastaviť.
Mal som z toho zlý pocit, ale nečakal som to, čo sa naozaj stalo.
V húštine nás čakal on.
Obrovský, červený jašter s krídlami a poloľudským telom. Bol to kráľovrah.
Kým som sa spamätal, prebodol mu srdce ostrým chvostom a mňa udrel do temena. Upadol som do hlbokej temnoty. Prebral som sa až v pevnosti.
Vztýčili čierne vlajky, ktoré zbesilo povievali vo vetre, ľud plakal a mňa obvinili z vraždy kráľa. Nik mi neveril. Ba ani Evarin, ktorá ma začala nenávidieť. Bol som zmierený so smrťou. Pripravoval som sa na popravu, ale niekto zmenil môj ortieľ.
Už som mal hlavy na tlstom drevenom špalku a sekeru nad krkom, pripravenú zmáčať si čepeľ v krvi údajného kráľovraha, teda mňa. Uprene som hľadel na svoju lásku, avšak, bola to osudová chyba. Dívala sa na mňa s takou nenávisťou, až som tomu neveril. Oči mala červené od plaču a chladné od nenávisti. Jej srdce sčernelo. Nevedel som to rozdýchať. Najväčšiu bolesť mi spôsobovala ona a pocit viny, že som kráľa nedokázal ochrániť.
Kat sa rozohnal a ja si pamätám len šedé krídla, modré nebo a ukrutnú páľavu. Páľavu, ktorá obopínala celé moje telo. Každú molekulu môjho tela.
A tak som sa dostal ešte ďalej na sever. Ďaleko do zeme pokrytej ľadom, bez zelene, bez voňavých briez, bez Evarin.
Cítil som sa strašne, bez srdca. Mal som pocit, že mi ho niekto vytrhol a nasýtil sa ním.
Keď som sa prebudil v tmavej a slizkej kobke, nebolo mi všetko jedno. Počul som plač a škrípanie zubov, zbesilé vytie vlkov i stony tých, čo mali byť dávno mŕtvi. Avšak, nič som nevidel. Obkolesovala ma tma, ktorú by som mohol krájať, ale to by som musel mať nôž, čo som teda nemal. Počul som však zavíjanie biedneho vetra a občasné kroky nado mnou.
Bol som tam zavretý tak dlho, až som si myslel, že som mŕtvy a toto bol trest za hriechy a chyby, čo som napáchal. Mohol som byť zavretý hodiny, dni, mesiace. Nevedel som.
Až raz sa nado mnou otvorila temnota, čo ma zhltla. Uvidel som svetlo, ale musel som si zakryť oči. Zvykli si na tmu a svetlo ich oslepovalo. Od vtedy mám strieborné oči.
Keď som sa pozrel hore, zbadal som tvár, tvár muža, ktorý bol mojím katom. Muža, ktorý mi zachránil život. Zažmurkal som na neho a on ma vytiahol von.
"Prečo?" spýtal som sa.
"Pretože ti verím," odpovedal hlasom píly.
Mal čudný, mätúci prízvuk.
Zavolal ma do veľkej okrúhlej miestnosti s tromi poschodiami. Okolo boli police a tisícky kníh. Zatajil som dych, pretože som sa bál, že ich poškodím. Pod kopytami ma hladil purpurový koberec, ale zrak som mal zabodnutý v toľkej kráse. Už od nepamäti som miloval knihy a chcel sa stať učencom, lež život ma prinútil kráčať v iných šľapajach.
"Čo ste zač?" opýtal som sa toho muža.
"Som človek," prehovoril po chvíli mätúceho ticha.
"Asi mi neuveríte, ale to som si všimol," zahučal som hlasnejšie, než bolo potrebné.
"Bystrý chlapec."
Zamračil som sa: "Čo ste urobili? Kto ste?"
Mal som naňho kopec otázok, ale radšej som uprel zrak do zeme.
"Ak to chceš vedieť, použil som mágiu, čary, kúzla, triky," povedal to posmešne, ako by to hovoril malému dieťaťu, nie temer dospelému Reavovi.
Dovtedy som nevidel žiadneho mága, či ako to nazvať. Pre nás bola mágia fraška, radšej sme sa spoliehali na silu.
Pozrel som sa na muža a udivili ma jeho tmavé oči. Boli také neprirodzené. Temer čierne, len okraj dúhovky bol smaragdovo zelený. Civel som mu do nich a on hľadel na mňa pohľadom, ktorým sa dokázal pozrieť aj do toho najhlbšieho kúta mojej duše.
"Neveríš mi?" opýtal sa pobavene.
Bol tom ticho.
"Tak sleduj!"
Sledoval som ako predpažil ruku, v ktorej sa sčista-jasna objavil najprv červený plamienok, ktorý sa postupne ako farby dúhy zmenil na fialový.
Od údivu som nedokázal zavrieť ústa.
"Naučíte ma to?" opýtal som sa.
"Prečo by som mal?" povedal a prebodol ma pohľadom. Na perách sa mu pohrával povýšenecký, ľadový úsmev.
Zaváhal som, ale takmer bleskovo som odvetil: "Počul som, že mágia pomáha liečiť žiaľ."
Zaváhal som či mám pokračovať: "Nuž, a chcem ho chytiť."
Vypol hruď a v očiach mu hral plamienok záujmu.
"Kráľovraha," doplnil som.
Pokynul plešatou hlavou a zavelil: "Poď!"
Nasledoval som ho. Vtedy ma zaviedol do tmavej miestnosti, ktorú prebúdzal k životu len jeho hlas a svetlo maličkej sviečky z včelieho vosku.
Nasledujúce dva roky som bol jeho učencom. Naučil ma mnohým veciam a bolesť v srdci pominula. Vedel som, že nemá cenu sa trápiť, keďže k nám doľahli zvesti, že Evarin sa vydala za nejakého nafúkaného šľachtica. Vtedy som na lásku zanevrel.
▼▼▼
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Casion Casion | Web | 28. dubna 2013 v 11:35 | Reagovat

Krásny príbeh, teším sa na druhú časť tejto jednorázovky :D Veľmi pekný a originálny nápad :-)  :-)

2 Lexi Perennis Van der Lux Lexi Perennis Van der Lux | E-mail | 28. dubna 2013 v 12:03 | Reagovat

Jéééj, to je tá geniálna poviedka ^^ (Áno, už som to prečítala :DDDD)

3 Henry A. Henry A. | Web | 30. dubna 2013 v 11:13 | Reagovat

Je to dokonalé , skvostné ... nádherné . Originální, jen tak dál zlatko.
Držím ti place na ty zkoušky , věřím , že je zvládneš .

4 Henry A. Henry A. | Web | 30. dubna 2013 v 18:56 | Reagovat

zda se chceš podívat jak jsem vypadal na poslední zvonění
www.henry-wilde.blogspot.cz

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
Obrázky k článkom používam z dev, tbl a wht, pri iných zdroj pripíšem.

↑↑↑ by Knihofil18↑↑↑
↑↑↑Lexi↑↑↑
↑↑↑ by NikaRoovy↑↑↑