Blog je chránený autorským právom, preto je prísne zakázané kopírovať jeho obsah!!!
Pre nedostatok času Yasemin prestáva písať poviedky na prianie,iba ak by ju objednávka zaujala!

Oceľové spomienky-1. časť (Arianne)

17. března 2013 v 13:21 | Yasemin Other Van de Notte |  Oceľové spomienky
Ták, mám tu teda prvú časť dodatku k Zavrhnutým :D :D
Nie je to nejak extra dlhé, ale keď kapitoly sú dlhšie :D tak dodatok bude kratší :D
Inak aj u vás je zase ten pitomý sneh??


Túto časť špeciálne venujem Môjmu najúžasnejšiemu motýlikovi...


Arianne


Vietor šepká listom jemné slová chvály, pohládza ich pri tom svojím jemným dotykom neviditeľných pier. Listy sa pritom trepovú vysoko v korunách stromov a pôsobia akoby sa chcichotali tomu čo im hovorí. Lány stromov sa tiahnu až k obzoru a šade je svieža zeleň. Len nedávno sa roztopili posledné vrstvy snehu a tráva začala rásť. Belasé oblaky plávajú po blankytnej oblohe, pripomínajú pretekajúce sa ovečky alebo plávajúce tvary z cukrovej vaty. Teda, tam pláva pes, tam zase loď a ďaleko skoro až za horizontom letí päťhlavý drak chrliaci cukrovú vatu.
Sedím a prstami si prečesávam ohnivé vlasy a svojimi zelenými očami pozorujem horizont. Vedľa mňa si sadne moje dvojča, moja milovaná sestra Adrianna. Chytí ma za ruku a náhle sa opäť postaví. Ťahá ma k lesu. Bežím teda a smejem sa s ňou. Behžíme v kruhoch, začneme sa naháňať, keď zrazu zastaneme a naraz v tej istej sekunde sa hodíme do zelenej trávy a v tej istej sekunde dopadneme do mäkkej machovej podužky.
Náš smiech utíchne a my sa započúvame do štebotu vtákov, ktoré sa vrátili z juhu tu, na Sever.
"Arianne? Myslíš, že otec je ešte smutný?" pýta sa ma sestra.
"Neviem," odvetím jej zamyslene.
"Včera, keď mu prišiel list a my sme šli tu, k babičke," odmlčí sa. "Bol priam zúfalý."
"To áno, ale," nedopoviem, odmlčím sa lebo neviem čo povedať.
"Vráťme sa," povie mi Adrianne po dlhom tichu.
Vstanem a ako mi nohy stačia bežím priamo k malému domcu. Adrianne beží hneď za mnou a je počujem jej smiech. Zastanem a ona do mňa vrazí.
"Prečo stojíš?" opýta sa ma zvonivím hláskom.
"Niekto tam je," odpoviem. "Videla som modré uniformy."
"Nevadí, poď! Ocko nás už bude čakať." povie a usmeje sa na mňa. Na tvárach sa jej vytvoria jamôčky.
"Nie, Adrianne, nemali by sme... mám z toho zlý pocit. Utečme, nechoďme, bojím sa." meliem a ani neviem prečo. Proste potrebujem utiecť. Viem, že musíme utiecť.
"Neblázni a poď!" povie.
Ťahá ma priamo do domca, vzdám to až po chvíli. Pripadá mi čudné, že nikde nevidím modrookú Vickie, ani blonďáčika Tobbyho. Kde len môžu byť? Chcem ujsť, chcem sa ukryť.
Už sme takmer pri domci, keď vyjde muž v modrej uniforme.
"Tu sú!" skríkne a zdrapí nás za paže.
"Bežte!" vykríkne otec z domca. Vidím, že leží na zemi a v orieškových očiach má slzy. Hnedé vlasy sa mu lepia na skrvavené čelo. Muži v modrých uniformách doňho kopú a v kútiku úst má krv. Mykám sa, kopem toho muža do nohy, ale on sa len zlovestne usmeje a obom nám skrúti ruky. Vyhrknú nám slzy, ale ja držím jazyk za zubami a ani nepípnem, lež Adrianne sa rozvzlyká. Muž sa len zmeje.
"Poďme, máme aspoň tieto!" zareve a ako divé besné psy nás ťahá za sebou po pražnej ceste až k vozidlu. Hodí nás do tmavého priestoru. Zočím ako sa otec vzpiera a beží k nám. V ušiach sa mi ozve výstrel a už len vidím ako padá na zem bez výrazu v očiach.
Muž v modrej uniforme zavrie dvere vozidla a odtrhne nás od sveta, od ocka. Ako osemročné dieťa si ešte neuvedomujem, čo sa deje a tak len vyjavene hľadím do temnoty. Až potom to na mňa doľahne a ja sa rozplačem...

zdroj obrázku: http://www.erinjohnsonphotoblog.com/
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Knihofil18 Knihofil18 | Web | 17. března 2013 v 13:29 | Reagovat

Ooooh, ďakujem za venovanie, Môj najretardovanejší orangutam z Guidenu. Ďakujem aj za kapitolu. Všetko sa mi odohrávalo pred očami, hlavne použitie prítomného času to všetko priblížilo, akoby som sa tam rovno ocitla. Ten opis na začiatku, to bola dokonalosť a napätie ku koncu. :O :O Prosím, nepovedz mi, že teraz budem čakať mesiac, kým pridáš ďalšiu časť... Ale aspoň o chvíľu by sa mali objaviť Zavrhnutí, nie? :) Jediná záchrana!
Krása, Genialita, Dokonalosť, Fantázia! Neviem sa prestať nad tým rozplývať...

2 Lexi, Lexi, | 17. března 2013 v 14:11 | Reagovat

Krásne, zhmotnená dokonalosť O_O  O_O aj ked to nie je hmotné, ale nevadí! :DDDDDD keď si mi to vtedy poslala, nečakala som že maju len 8, haha :D

3 Faint Faint | Web | 17. března 2013 v 17:27 | Reagovat

Tie opisy na začiatku boli také dokonalé, že som si to tiež vedela predstaviť. Milé ako sa naháňali :) No a potom veľké finále v napätí :) Úžasné

4 Henry A. Henry A. | E-mail | Web | 17. března 2013 v 19:34 | Reagovat

Je to dokonalost ! Perfektní , tvé texty mě vždy tak dojmou at stestím či smutkem , jsou skvostné .

5 Casion Casion | Web | 19. března 2013 v 15:55 | Reagovat

No téda tak to je naozaj krásne napísané :D Veľmi pekné a ten obrázok sa k tomu skvele hodí :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
Obrázky k článkom používam z dev, tbl a wht, pri iných zdroj pripíšem.

↑↑↑ by Knihofil18↑↑↑
↑↑↑Lexi↑↑↑
↑↑↑ by NikaRoovy↑↑↑