Blog je chránený autorským právom, preto je prísne zakázané kopírovať jeho obsah!!!
Pre nedostatok času Yasemin prestáva písať poviedky na prianie,iba ak by ju objednávka zaujala!

Dedič V.

21. března 2013 v 10:24 | Yasemin Other Van de Notte |  Dedič
Dobre, rozhodla som sa, že vám tu pridám piatu časť Dediča a bude aj šiesta ale to už bude asi vážne posledná :D :D :D asi no :D :D Je to dosť slabé, táto časť má len dačo cez 2 100 slov a už sa mi nechce písať bo som chorá a strašne ma bolí hlava :D tak snáď ešte dnes niečo bude :D
"Pác a pusu ;)"
Túto úžasne nádherne dokonalú ikonku mi vytvorila Penny a som jej nesmierne zaviazaná :))

Dedič V.



Stál som tam a civel do prázdna objímajúc Emaulet. Cítil som jej teplo, ktoré mi dodávalo energiu bojovať ďalej.
Za slobodu! Za drakov! Za zem mojich otcov!
Takmer som nedýchal, keď som uvažoval, čo musím urobiť. Pozrel som sa na nebo, na tie krásne hviezdy. Hľadel som na ne a premýšľal, koľko ľudí stálo tu a hľadelo na ne. Pozrel som sa kráske po mojom boku do očí. Videl som v nich hviezdy. Ona bola mojou hviezdou.
Sklonil som sa a pobozkal som ju na pery. Ten bozk bol sladký, najsladší zo všetkých. Odtiahol som sa a chytil jej tvár do dlaní. Utápal som sa v jej hviezdnych očiach.
"Musím... Musím ho zastaviť!" šepkal som, "Nech sú všetci pripravení. Dnes, dnes sa začnú lepšie časy."
Prikývla, lebo vedela, čo musím urobiť. Vedela. Že musím zastaviť toto šialenstvo, tyraniu. Pousmial som sa nad tým ako ma ešte nedávno nenávidela a teraz ma možno má viac než rada. Možno.
Naklonil som sa a šepol jej do ucha: "Emaulet, ľúbim ťa!"
Začervenala sa a zaklipkala dlhými bielymi mihalnicami. Zasmial som sa a pobozkal ju na čelo. Bál som sa, že ju už neuvidím, ale takéto myšlienky som zavrel pod barikádou nového plánu.
Začal som si spomínať na to, aké to bolo kedysi. Videl som spomienky, ktoré neboli moje. Tie ktoré som zdedil po mojich predkoch, po otcoch a vládcoch, ktorí vládli v mieri a s pomocou drakov. Ale raz prišiel jeden muž. Videl som spomienky, ktoré obsahovali krv, krik, smrť a plač. Videl som ako zabíjali tie majestátne tvory, ako sa im chveli nozdry, ako posledný krát vydýchli.
Štebot vtáčat utíchol a ja som zahnal matné spomienky. Rozrušene som sa pousmial, pretože som mal pocit, že údery môjho srdca počuť až za humnom. Obrátil som sa a bežal som čo mi nohy stačili.
Prach sa mi víril pod nohami, dlhé tiene vzdychajúcich stromov sa plazili za mnou ako hladné psy za korisťou, ktorú chcú uštvať a rozpárať za živa. Neobzeral som sa za nimi. Za nikým.
Kde si? Viem, že tam niekde sedíš na zadku a počuješ ma, tak pohni kostrou, čaká nás životná úloha!
Kričal som vo svojom vedomí, pretože inak sa s ním na tú diaľku nedalo spojiť.
Dedič, váž slová!
Opomenul ma a ja som sa červenal ako rak. Spomenul som si na tie časy, keď boli draky vážené stvorenia a nesmelo sa s nimi takto hovoriť.
Bežal som ďalej a neobracal som sa. Ponad hlavu mi preletelo niečo velikánske, pretože ma zahalil obrovský tieň.
"Si pomalý, Dedič," vravel hlbokým hlasom, ktorý ma nútil zastať.
Zdvihol som hlavu a zazrel ho. Majestátne mával krídlami a krúžil nado mnou. V každej jeho šupinke sa jagal mesiac, čím spôsobil dojem mesačného brnenia, ktoré mal drak na sebe. Bol taký veľkolepý, že to ani nie je možné popísať. Vypínal sa pomaličky v kruhoch klesal až nakoniec letel tesne nad mojou hlavou. Nezniesol som nápor vzduchu spod jeho krídel, keď mával a rozpľaštil som sa na prašnej zemi.
Pristál predo mnou a hádajte čo urobil!
On sa začal smiať. Začal sa smiať mne. Začervenal som sa a rýchlo sa postavil. Neurobil som dobre, lebo príliš prudký pohyb zakalil môj zrak a padol som na zadok. Tentoraz sa smial hlasnejšie.
"Nezmenil si sa," prehovoril a v očiach sa mu hrali iskričky veselosti. "Stále si také nemotorné čudo."
"A ty, ty si," nevedel som nájsť slová.
"Čo som?"
"Ty si proste jeden škodoradostný drak, ktorý sa neustále naparuje," rozčuľoval som sa a hoci som bol zahanbený a červený až po končeky uší pozrel som sa mu do očí. Zvážnel.
"Je čas, však?"
"Áno," povedal som odhodlane a vylíčil mu svoj plán.
Moje slová zanikli v šumení lístia v dunení našich sŕdc. Bili rytmicky a súhlasne - ako jedno.
Keď som skončil, drak sa prikrčil a ja som sa mu vyšvihol na chrbát, medzi obrovské krídla. Dvakrát nimi mávol a dvakrát ma nimi udrel. Počul som ako sa zachechtal, bol to typický pridusený smiech, ktorý ma rozčuľoval. Prevrátil som oči a sklonil sa.
Ten pradávny tvor sa so mnou vzniesol do vzduchu a vietor mi dul do chrbta, prenikol popod košeľu až k holej koži, na ktorej ma mrazil.
"Pripravený?" opýtal sa ma hromovým hlasom.
Prikývol som. "Som."
Drak sa nadýchol a mávol krídlami mocnejšie, vzniesol sa vyššie. Krídlami prerezával vzduch a triskom sa cezeň driapal. Svišťali sme ponad krajinou celkom nepozorovane ukrytí pod rúškom noci. Leteli sme tmou, ktorá by sa dala krájať, ktorá nás zahaľovala a počúvali sme ako sa nám vietor obtiera okolo uší. Už sme boli skoro tam. Zazrel som piliere hradieb, vlajky, ktorými lomcoval vietor, vežičky, v ktorých sa svietilo a oheň na námestí, okolo ktorého tancovali zbrojnoši a tešili sa z elfského utrpenia. Pocítil som trpkú pachuť hnevu a nenávisti.
Zbadal som aj našich. Stáli presne tam, kde mali, podľa plánu. Videl som ju, Emaulet, Strážkyňu vodopádu, ako sa vypína nad mojim ľudom. Všimla si statné telo draka a pokynula hlavou. Zaútočili na západnú bránu, zatiaľ čo ja som sa spolu so svojim spoločníkom vydal k západnej. Klesali sme v čoraz menších kruhoch na zem až sa nakoniec dračie nohy dotkli prachu a pristáli sme. Zoskočil som teda na zem.
"Si si istý, že tunel k jaskyni je tu?" pýtal som sa draka, aby som sa uistil.
"Áno, som si istý," šepkal, "že tunel je za bránou."
Pokynul som hlavou a preliezol bránu s jeho pomocou. Mal ma čakať. Prikrčil som sa a kládol jednu nohu pred druhú, tak opatrne aby som sa neprezradil. Pohyboval som sa v tieni, ďaleko od svetla horiaci faklí a očami bičoval okolie. Konečne som to zazrel. Presne ako to drak opísal. Veľká zabednená diera do zeme, okolo ktorej stoja vojaci.
Zanadával som v mysli a premýšľal, ako mám poraziť piatich chlapov, keď mi zrazu padla do oka studňa. Uškrnul som sa a zavrel oči. Pomaličky som vypol zmysly a nechal sa ovládnuť vodou.
Zo studne sa začalo plaziť päť vodných hadov, ktoré boli také veľké ako ja, ak nie väčšie. Pomaly sa priplazili k mužom a zhltli ich. Vojaci sa ocitli vo vodných bublinách, kde sa začali dusiť. Hady sa pomaly plazili späť do studne aj s vojakmi v sebe.
Obzrel som sa okolo seba. Mesiac hádzal matné svetlo, a tak som sa nepozorovane prikradol k poklopu a opatrne ho otvoril. Neustále som sa obzeral, srdce som mal niekde v krku. Jednou nohou som vošiel do otvoru a zavadil som o rebrík. Pevne som naňho kročil a vydýchol od úľavy, keď ty ma niekto zdrapil za vlasy a vyšmaril von z diery, čo mala byť tým tajným tunelom do jaskyne.
Ležal som na prachom pokrytej zemi a snažil sa lapiť dych. Videl som len niečie nohy pred tvárou a pocítil ako ma niekto ťahá za vlasy a kope do rebier a brucha. Kašľal som a pri nádychu ma ten muž udrel do tváre. Mával som rukami okolo seba a zasiahol som ho do brucha. Zavrčal a odhodil ma nabok.
"Ty, sukin syn!" zareval na mňa.
Pomaly som sa nadvihol a zamrmlal prvé slová, čo mi napadli. Muž sa smial, smial sa tak kruto až to nebolo možné. Pozrel som sa naňho. V mesačnom svite sa mi zaligotal zlatý zub. Odpľul si na moju tvár. Zotrel som si ten humus z čela a zachichotal sa.
"Čomu sa smeješ ty prašivý pes?" opýtal sa a vrazil mi.
Ukázal som na jeho nohy. Pozrel sa na ne a zvrieskol. Vyskočil som a udrel ho do temena, zatiaľ čo ho obaľoval ďalší vodný had. Muž padol na zem a stíchol, zatial čo jeho hrudník pravidelne klesal a dvíhal sa. Nemienil som zbytočne strácať čas a prišiel som k tej diere. Pozorne som sa zadíval a v mesačnom svite som uvidel kovový rebrík zapustený do steny onoho tunela. Pomaličky som naň stúpil a zostupoval dole. Meč, čo som mal pripevnený na chrbte mi pri zostupe vadil, a preto som ho zhodil dole. Dlho sa neozývalo nič. Naprázdno som polkol v obave, že som v bezodnej diere. Do nosa mi udrel nepríjemný pach hniloby a zatuchliny. Rúčky rebríka boli pokryté hnusnou, slizkou, humusotvornou tekutinou, ak sa to tak dá nazvať. Smrdelo to, strašne. Zostúpil som asi o dva stupienky, keď sa všade naokolo ozval rachotivý dopad meča. Ten zvuk rezonoval v mojej sprostej hlave.
"Do kelu!" nadával som.
Žalúdok sa mi obracal a nohy vypovedali poslušnosť. Šmyklo sa mi. Narazil som bradou o stupienok a mal som pocit, že všetky moje zuby popraskali. Nič som nevidel, ale bol som si istý, že nie som ani v polovici.
"Takto tam nedôjdem ani do svojej vlastnej smrti," zamrmlal som si popod nos a zovrel bočné tyče rebríka.
Kedysi som bol dobrovoľný hasič a v ten moment, keď som uvoľňoval nohy som dúfal, že som na to nezabudol. Spustil som sa dole, ale mal som problémy udržať ruky na tyčiach, pretože ma to pálilo a rezalo na dlaniach a prstoch. Chvíľu to trvalo, kým som nohami narazil na pevnú zem a následne som sa zvalil na zem ako vrece zemiakov. Bol som rád, že tu so mnou nie je Emaulet, však by sa mi smiala. Zasyčal som od bolesti v rukách a snažil som sa nevšímať si hanbu, ktorú som si narobil, aj keď tu nik nebol.
"Do pekla!" nadával som.
Pozviechal som sa zo zeme. Musel som si pohnúť, preto som si rýchlo utrel ten humus do nohavíc a poslepiačky som nahmatal meč. Otočil som sa, lebo som nič nevidel a cápajúc rukami po chladných, slizkých stenách som kráčal tunelom. Nohy sa mi šmýkali a oči ma štípali. Konečne som začal vidieť nejaké nejasné svetlo. Pridal som do kroku. Predo mnou sa zrazu otvoril priestor. Veľká, ohňom osvetlená jaskyňa pôsobila príjemne a hrejivo. Usmieval som sa a kráčal nebojácne vpred, ale len dovtedy, kým ma niečie pazúry nepriklincovali k zemi. K zemi ma tlačil obrovský červený drak s plamennými očami a obrovskou zlatou reťazou okolo mocného krku.
"Čo tu chceš, ty zemský červ?!" zahrmel na mňa ozrutný ohnivý drak.
Cítil som ako z neho sála teplo a za ním som zazrel o čosi pokojnejšiu a jemnejšiu dračicu. Zahľadel som sa na tvora nad mojím telom. Okolo hlavy sa mu týčili ostne, čo tvorili akúsi korunu. Nozdry sa mu dvíhali a mňa ovanul horúci, sírou páchnuci vzduch. Pritlačil ma pevnejšie.
"Prišiel som... prišiel som vám pomôcť," vyjachtal som.
"Ty, ty červ?" kruto sa zasmial a pustil ma.
Aj jeho žena, dračica s pôvabnými črtami, podišla bližšie so zvonivým smiechom.
"Áno, ja!" povedal som odhodlane. "Ja som totiž Dedič."
Obaja na mňa vyvalili oči a začali sa smiať. Popudilo ma to. Protestantsky som zložil ruky na hrudi so zachmúreným výrazom na tvári. Neznášal som, keď sa mi smejú draky.
"Ty???" opýtal sa so smiechom ohnivák.
"Hej," odsekol som.
Začali sa smiať väčšmi. Nadýchol som sa a zareval: "Počúvajte ma vy hlavy dubové! Ak sa tu chcete rehotať, tak prosím, ale ak sa odtiaľto chcete dostať, zavrite tlamy a počúvajte ma!"
Dýchal som sprudka, od toho kriku. Po mojom šerme nebolo ani chýru, ani slychu, ale to mi nevadilo, bol som naštvaný a tlačil ma čas.
Stíchli. Keď sa ohnivák chcel ozvať a protestovať, prehovoril som k nemu v mysli: Tak tu teda chceš ostať? Chceš spôsobiť, aby tvoja žena vyrastala tu? Bez možnosti vidieť prvé slnečné paprsky? Bez možnosti voľne vystrieť krídla?
Mračil som sa s rukami v bok. Otočil som sa a chystal som sa odísť.
"Počkaj, Dedič!" zvolal hromovým hlasom, ktorý bol schopný zapáliť lesy.
Otočil som sa. Obaja sa predo mnou skláňali a vzdávali mi úctu. Usmial som sa a zalovil v spomienkach mojich otcov. Pred očami mi zablysli zlaté okovy a niečí krk. Zamrmlal som pár slov a na zem s rinčaním dopadli zlaté putá, čo zväzovali ich krky a krídla. V očiach sa im zrazu objavili iskričky nádeje a šťastia. Usmial som sa a neisto sa poškriabal o temene.
"Ehm..." začal som veľmi inteligentne, "nemohol by ma niekto z vás hore vyviezť," pýtal som sa tak zahanbený svojou otázkou až som očervenel po špičky špicatých uší.
Začali sa smiať. Zapýril som sa ešte viac. Drak na mňa dýchol a ja som videl všetko, všetok oheň, všetko teplo, všetko svetlo. Pochopil som oheň.
Sklonil sa i tak som mu vysadol medzi ohromné krídla. Prešiel som prstami po hladkom brnení z jagavých šupiniek, v ktorých sa odrážalo teplo sveta. Mávol krídlami aby si ich rozcvičil a na jeho papuli som spoznal výraz blaženosti. Mrkol očkom po svojej dračej krásavici a rozbehol sa tunelom. Tam, kde som dopadol pri pokuse o sexy spustenie rebríkom, vzlietol. Vyletel cez otvor a spravil dokonalú piruetu. Ukázal som prstom k západnej bráne, kde nás čakal môj dlhoveký priateľ, vodný drak. V špirálach sme zlietali na zem. Zoskočil som a čakal, kým pristane dračica, ale nič sa nedialo. Nevidel som ju.

Dedič IV. ~●~ Dedič VI.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Casion Casion | Web | 21. března 2013 v 16:26 | Reagovat

Jééé to je super, že je tu pokračovanie :D krásne, veľmi sa mi páči ako opisuješ situácie :D

Mimochodom, ďakujem ti za has do súťaže :D

2 Casion Casion | Web | 26. března 2013 v 17:36 | Reagovat

Ak sa smiem spýtať tak prečo nemáš rada Veľkú noc?? :D

3 Nathaly Nathaly | 26. března 2013 v 17:50 | Reagovat

Čo dodať :D Užastné ako vždy :D už sa teším na dalšiu časť :D

4 Společnice Společnice | Web | 27. března 2013 v 1:00 | Reagovat

Ahojky s blogem teprve začínám, budu ráda když se mrkneš a zanecháš komentář :)

5 Casion Casion | Web | 27. března 2013 v 9:45 | Reagovat

Aha tak to chápem... Je to smutné, ale žiaľ väčšinou to je aj realita... Našťastie nie všade :-)

6 m-ruselova m-ruselova | E-mail | Web | 27. března 2013 v 19:16 | Reagovat

Páni, fakt skvělý! musím říct že máš prostě talent :))
Jo a jinak, jen jsem ti jen chtěla říct, že jsem zrušila pozastavení blogu :))
m-ruselova

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
Obrázky k článkom používam z dev, tbl a wht, pri iných zdroj pripíšem.

↑↑↑ by Knihofil18↑↑↑
↑↑↑Lexi↑↑↑
↑↑↑ by NikaRoovy↑↑↑