Blog je chránený autorským právom, preto je prísne zakázané kopírovať jeho obsah!!!
Pre nedostatok času Yasemin prestáva písať poviedky na prianie,iba ak by ju objednávka zaujala!

Dedič-III.

6. listopadu 2012 v 18:50 | Yasemin Other Van de Notte |  Dedič

Salut mes amis :D
Tak po strašne dlhej dobe vám prinášam Dedič III. :D dúfam že sa vám to bude páčiť a budú nasledovať jedna maximálne dve kapitoly a bude to u konca :D :D
Túto úžasne nádherne dokonalú ikonku mi vytvorila Penny a som jej nesmierne zaviazaná :)) Že je dokonalá? :D :D neodpovedajte, aj tak viem, že je :D :D

Dedič III.

K lesu viedla úzka prašná cesta. Náhlil som sa po nej ako zbesilý. Keď som dorazil ku skupine mužov, pozreli na mňa ako na blázna. Vedel som to. Vedel som, že vedeli čo sa stalo v dedine.


"Si blázon!" ozval sa niekto a ja som podišiel k hlúčiku. Muž so šedinami sa na mňa nepekne pozeral.
Všetci stíchli a on prehovoril: "Teraz prídu a je možné, že sa bude opäť prelievať krv." Tváril sa smutne.
Mlčal som, ale vo vnútri som vedel, že s tým hodlám niečo robiť. "Nie!" prehovoril som nakoniec. "Nedovolím to!" povedal som skalopevne presvedčený.
"A čo urobíš?" opýtal sa povýšenecky elf ako hora s dlhou ryšavou bradou. "Čo zmôže taký holobriadok?" Zasmial sa na mne a ja som pocítil v jeho slovách nevídanú trpkosť.
"Radšej sa strať!" vykríkol šedivý. "Už si nám narobil dosť problémov." mračil sa.
Otočil sa mi chrbtom a ja som sa cítil ponížený. Hoci ma vychovala ulica a až neskôr pestúni, stále som mal svoju hrdosť. Teraz som bol hrdý na to, že som dedič, lež v hrdle mi navrela hrča. Ani zďaleka som netušil, čo to znamená byť dedičom. So skrivenými perami som sa otočil a rozbehol som sa.
Stromy sa okolo mňa mihali a pôsobili ako šmuhy ma čelnom skle auta, keď naň narazí nejaký hmyz. Pousmial som sa tomu, no následne som zvážnel. Niečo ma ťahalo na západ a ja som bežal. Bežal som cez les nevedno kam. Zavrel som oči a bežal tak. Moje vnútorné ja ma viedlo ďalej na severo-západ. Zvuk praskajúcich vetvičiek vystriedalo škrípanie kamienkov pod mojimi nohami. Vzduch nasiakol akúsi vlhkosť. Zastal som. Otvoril som oči. Stál som na okraji skalného útesu. Bolo zvláštne, že pod ním nebolo more, ale pokojná hladina jazera. Tušil som, že musím skočiť. Zhlboka som sa nadýchol. Nebol som pripravený. Bál som sa. Ustúpil som od previsu ďalej a zviezol sa na kolená. Vzdychol som si. Nevedel som, čo mám robiť. Nevedel som kto som. Pozrel som sa k obzoru, kde sa nebo zlievalo s vodami jazera. Položil som ruky do prašnej zeme. Sklonil som hlavu v zúfalstve.
Kde je tá hrdosť? Kde je to odhodlanie? Pýtal som sa sám seba. Zatvoril som oči. Videl som sa ako skáčem v ústrety chladným vodám. Cítil som mrazivý vzduch na tvári. Ešte viac ma od toho odrádzal, ale z vlastnej skúsenosti som vedel, že sa musím podvoliť vidinám. Odhodlal som sa postaviť a so zadržaným dychom som prekročil okraj, ktorý ma oddeľoval od vody. Počítal som sekundy, ktoré ma oddeľovali od hladiny. Boli tri. Ponoril som sa od hladinu a inštinktívne som plával k brehu. Bolo zvláštne, že voda bola slaná. Všimol som si malý otvor ukrytý pod skalným previsom. Doplával som ta.
Opatrne som sa vyštveral na slizké kamene. Skočil som na skalu a len tak tak som nespadol. Preplazil som sa otvorom. Všade bol slizký povlak. Strop bol nízko a prechod úzky. Malou chodbičkou som sa plazil pomaly a cítil som sa strašne. Nebol som klaustrofobik, ale nebolo mi to príjemné. Zdalo sa mi, že chodbička sa zvažuje a zužuje. Bruchom som bol nalepený na slizkej zemi a kamenný strop ma škriabal po chrbte. V jeden moment som ucítil, že ma kamenný hrot poškriabal až do mäsa, lež nedokázal som zastaviť. Cítil som zvláštne nutkanie a nevnímajúc šeď kameňa, jeho slizkosť a hnilobnú zápach som sa plazil ďalej. Videl som čoraz horšie. Žalúdok mi poskakoval, keď som konečne uvidel studené modré svetlo na konci. Snažil som sa ponáhľať, ale tým som sa udieral viac a viac.
Konečne som sa dostal ku koncu. Lež šťastena sa mi posmievala a ja som sa zasekol. Začal som zmätkovať.
Čo to do pekla? Nie, zasekol som sa. Zomriem, ja tu zomriem!!! Začal som sa mrviť a driapal som sa von. Driapal som sa do priestoru, ktorý sa zdal byť blankytne modrý.
"Upokoj sa!" ozval sa chladivý hlas a ja som cítil ako sa mi vietor pohráva s vlasmi. "Príliž rozmýšľaš, buď sám sebou. Buď zase ako ten malý chlapec..." Hlas sa rozplýval.
Letný vánok mi vial do očí, zavrel som ich. Buď zase taký ako kedysi! Pomyslel som si a zaprel som sa rukami. Vedel som, že to zvládnem, ako keď som bol malý-vtedy som rád liezol v úzkych priestoroch. Podarilo sa mi vymaniť sa zo zovretia skalnej steny. Konečne som sa vzpriamil, ale cítil som ako ma bolia všetky svaly, ako mi tŕpnu. Otočil som sa dookola a zbadal som ho. Nádherného modrého draka. Majestátne sa vypínal nado mnou. Týčil sa s takou dôstojnosťou až som padol na kolená a sklonil hlavu. Jeho modré oči sa na mňa nežne dívali.
"Vrátil si sa!" prehovoril ten pokojný hlas.
"Vrátil?" zopakoval som neveriacky.
"Áno. Spomeň si, keď si bol malý, chodil si za mnou, ale druhou stranou jaskyne." vysvetlil mi a ohol sa ku mne. Krídla zložené na chrbte, šupiny sa jagali a oči sa usmievali.
Zarazil som sa a vtom som si spomenul. Ten drak mi bol dušou, mysľou, srdcom. Spomenul som si ako mi rozprával o hviezdnej hmlovine, že raz bude jej súčasťou a ja budem jeho. Doteraz som nechápal ako to vtedy myslel.
"Už vieš, čo musíš urobiť?" opýtal sa. Pokrútil som hlavou a vstal som. "Tak prečo si potom za mnou prišiel?" pýtal sa ma s iskričkami v očiach.
Neodpovedal som a namiesto toho som sa rozbehol a objal jeho majestátny krk. Cítil som tlkot jeho srdca. Bilo súhlasne s mojím. Rozplakal som sa ako malý chlapec, presne tak ako pred rokmi.
"Neplač!" chlácholil ma a ja som cítil, že ma objal krídlami. Zaboril som si tvár do jeho hrude.
"Musíme sa im postaviť však?" prehovoril som k nemu.
Prikývol. "Tak žiadajú hviezdne veštby, Dedič."
"Chápem." prehovoril som po odmlke. Pustil ma a ja som sa postavil dva metre od neho.
"Bež naspäť! Požiadaj elfov o pomoc." prikázal mi, ale nahodil šibalský dračí úškrn.
"Neveria mi!" šepol som.
"Tak buď opäť ako kedysi. Spoj sa so mnou, spoj sa s vodou!" vysvetlil mi príkazom a ja som to pochopil.
Pokynul som mu na znak, že rozumiem jeho slovám a rozbehol som sa naspäť. Bežal som, bežal som tak rýchlo ako som mohol. Nevedel som kam mám ísť, ale nohy akoby ma viedli samé. Začalo ma pichať v bohu a pľúca mi šlo rozdrapiť. Ale myseľ sa mi vyprázdnila a to bolo príjemné. Konečne som zastal. Predo mnou sa črtala dedina, teda vlastne obrovské mesto, ktorého veľkosť som si nevšimol, ale niečo nebolo v poriadku.
Horelo.


Tak čo?? páčilo sa??
Som zvedavá na vaše názory, lebo mne sa to zdá divné ;)))
A ďalšia časť nebude, kým tu nebudú aspoň 4 komentáre k téme a od iných ľudí :DDD
S pozdravom vaša YOVDN :D :D
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Casion Casion | Web | 7. listopadu 2012 v 14:46 | Reagovat

jéé som nesmierne rada, že je tu opäť pokračovanie tohto skvelého príbehu :D
tá ikonka je skutočne krásna :-)
no a k deju, samozrejme bezchybný ako je už i teba zvykom :D

2 Casion Casion | Web | 7. listopadu 2012 v 17:28 | Reagovat

veľmi pekne ďakujem za hlások do súťaže :D

3 SILASTRA.Orion SILASTRA.Orion | E-mail | Web | 15. listopadu 2012 v 22:41 | Reagovat

Ahoj,
Jo je to hezké. I když to zrovna není můj šálek čaje. Vždyť mě znáš že já mám takový trochu - víc - jiný vkus. Ale jinak když to hodnotím nezaujatě tak je to pěkné. Mimochodem už jsi se dočkala mám ten další díl je sice takový kračí ale zato důležitý. Přeju hezký zbytek večera, případně hezkou noc nebo dobrou noc, to si vyber.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
Obrázky k článkom používam z dev, tbl a wht, pri iných zdroj pripíšem.

↑↑↑ by Knihofil18↑↑↑
↑↑↑Lexi↑↑↑
↑↑↑ by NikaRoovy↑↑↑