Blog je chránený autorským právom, preto je prísne zakázané kopírovať jeho obsah!!!
Pre nedostatok času Yasemin prestáva písať poviedky na prianie,iba ak by ju objednávka zaujala!

Dedič-II.

22. září 2012 v 17:11 | Yasemin Other Van de Notte |  Dedič
Salut mes amis!
Mám tu pre vás druhú časť "Dedič" a dúfam, že sa vám bude časť aspoň trochu páčiť.
Ešte napíšem jednu, maximálne dve časti a bude to kompletné ;)))
Som zvedavá na váš názor... :))
PS: Túto časť venujem svojmu "milovanému" susedovi Marekovi :))))))))) (inak pozdravujem ťa ak to čítaš náhodou) XDDD
Túto úžasne nádherne dokonalú ikonku mi vytvorila Penny a som jej nesmierne zaviazaná :)) Že je dokonalá? :D :D neodpovedajte, aj tak viem, že je :D :D

Dedič II.

Ráno som sa prebudil skoro. Pálil ma krk a tak som vstal. Na prekvapenie nikto nebol v dome hore.
Sadol som si na drevenú stoličku a čakal.
O chvíľu prišla aj stará elfka, babička Emaulet.


"Dobré ráno!" pozdravil som neisto.
"Dobré, dobré..." odvetila a posadila sa predo mňa. Vzala mi ruku do dlaní a prechádzala po čiarach života, alebo ako sa to nazýva.
Neisto som sa zamrvil a starena šepla: "Ach... Tvoja budúcnosť je veľmi nejasná. Si pra-pra-pra-potomok mocného bojovníka, ktorý nás kedysi zachránil pred vojnou, ale ty budeš viesť naše vojská v novej vojne, ktorá nastane!" hovorila to neprítomne a hľadela skôr kdesi za mňa.
Padla mi sánka.
"To nie je možné!" vyhŕkol som.
"Ale je! Ty si dedič!" odvetila.
"Aký dedič?" nechápal som.
"Dedič znamenia! Dedič trónu!" riekla zasnene, ako by spomínala.
"To nie je možné." zamrmlal som nečujne.
Stará žena sa usmiala a vrásky okolo očí aj pier sa jej prehĺbili. V jej očiach bolo toľko nehy, až som sa zabudol. Avšak, podľa mňa pôsobila starena ustato.
"Ale čo mám robiť?" spýtal som sa.
"Naučíš sa to, čo sa ešte nikomu jakživ nepodarilo." odpovedala mi s úsmevom a obzrela sa.
"Nechápem." hlesol som a pozrel som sa tam kde aj ona.
Vo dverách stála moja sladká Emaulet. Biele vlasy mala strapaté a padali jej do očí. Spopod hustej hrivy jej svietili oči a trčali uši. Hánkami si pretrela oči a neisto sa usmiala. Bola odetá v úzkych zelených nohaviciach, tmavozelenej košeli a hnedej veste.
"Dobré ránko!" zaševelila a vytratila sa. Chvíľu som sa pozeral na prázdne dvere a až po chvíli som otočil hlavu.
"Myslím, že je čas vrátiť sa domov!" povedal som a vstal som od stola.
"Tu je tvoj domov." prehovorila starena.
"To nie je možné." trval som na svojom. "Všetko je to len sen." zamrmlal som a rozhodol som sa, že sa preberiem. Začal som sa štípať do ruky. Bolelo to.
Stará žena nadvihla obočie, lebo nechápala čo robím. Musel som vyzerať ako idiot.
"Sadni si a najeme sa." pokrútila hlavou a na tvári sa jej usadila pobavená grimasa.
Sadol som si a hlavu si podoprel rukami. Vedľa mňa vrzla stolička. Lenivo som sa pozrel na osobu, ktorá sa usadila po mojej pravici.
Už to nebola moja sladké strapatá Emaulet. Teraz mala vlasy zviazané do konského chvosta. Chvost mala hrubý a padal jej skoro pod zadok. Tvárila sa tvrdo ako skúsený bojovník a ja som si všimol, že netrpezlivo sleduje veľké hodiny na stene. Stará žena pred nás položila misku bielej tekutiny a v nej plávali kúsky kukurice, ovocia a niečo malé a hnedé.
Emaulet sa do toho s chuti pustila. Urobil som to isté. Pri jedle som premýšľal, čo sa vlastne deje. Už som mal skoro všetko zjedené. Chutilo to dobre. Biela tekutina chutila podobne ako mlieko, lenže bola sladšia a hustejšia, ovocie bolo sušené, ale za to výborné, tie malé hnedé veci chutili horko-sladko.
"Čo to je?" opýtal som sa.
"Kukurica, ovocie, kúsky kakaových bôbov a chumské mlieko" odvetila Emaulet nezaujato.
"Čo je to chum?" spýtal som sa.
"Niečo ako hnedé prasa s krídlami." povedala a dojedla svoju porciu, ktorá bola menšia ako moja.
Skrivil som tvár. Už som mal dojedené ale vedel som, že keby som nemal, už by som nejedol.
Stará žena sa usmiala a odniesla zo stola.
Ozvala sa hlasná píšťala. Bubny a dupot kopýt.
"Čo to je?" položil som ďalšiu otázku.
"Je čas ísť na polia a do lesov." odvetila starena smutne.
"Pohyb vy krysy!" zareval niekto vonku.
"Ty musíš ísť s mužmi do lesa." povedala neutrálnym tónom mladá elfka.
"Nie, ja tu nepatrím, musím ísť domov. Veď nie som ani elf." protestoval som.
Emaulet zaškrípala zubami. Vyskočila zo stoličky a schytila ma za krk. Zovrela mi ho medzi prstom a ukazovákom. Zatlačila a mne v ňom puklo. Zabolelo to.
"Tak sa pozri, ty fajnovka." sotila ma pred zrkadlo v sieni.
"Do riti!" zanadával som, keď som uvidel ako mi spod tmavých vlasov trčia špicaté uši.
"Vždy si bol elfom, len si žil s ľuďmi. To boli kúzla môj zlatý." povedala tvrdým tónom.
"Ty si dedič! Máš na krku znamenie draka. Máš náš ľud vyviesť z otroctva. Ale ty radšej pôjdeš domov. Choď! Uteč ako líška so sklopenými ušami a chvostom!" ukázala na dvere. "Zmizni keď chceš Samuel Nogard!" Otočila sa na opätku a vyšla von s treskotom dverí.
"Pohnite tými lenivými zadkami!" kričal muž vonku.
Starena len pokrútila hlavou a vyšla von. Ozvalo sa plieskanie biča a detský krik.
"Neznášam, keď bijú deti!" povedal som si.
Z vonku a ozval krik znovu.
Pozrel som sa do zrkadla a uvidel som ako mi planú oči. Až teraz som si všimol znamenie na svojom krku. Bolo v tvare draka. Zakryl som si ho límcom kabáta a vybral sa von.
Pár krokov predo mnou stál človek v čiernom plášti a s bičom v ruke. Plieskal ním naokolo a bolo mu evidentne jedno, že občas trafí bezbranné dieťa.
Otočil sa ku mne chrbtom a šľahol bičom. Trafil malé elfské dievčatko a spustil hurónsky smiech. Znovu švihol bičom a tentoraz si to odnieslo moje líce. Mal som na ňom ranu tiahnúcu sa pod okom, ktorá krvácala. Nechal som ranu ranou a zamračil som sa.
"Vypadni ty ušatá sviňa!" zakričal muž a trafil ma do ruky. Natrhol mi kabát.
Zavrel som oči a videl som jeho budúci pohyb. Narátal som do troch a chytil koniec biča, keď sa ma pokúsil opäť trafiť. Trhol som rukou a vytrhol mu bič. Stále som mal však zatvorené oči. Muž sa na mňa vrhol a ja som predvídal jeho pohyby. Blokoval som jeho údery. Rozbil som mu ústa. Pravačkou som blokoval jeho ľavačku a vyskočil som. Sám som bol prekvapený ako vysoko. Skočil som mu na plecia a nohami ovinul jeho krk. Obaja sme padli do prachu, kde som mu vrazil a rozbil nos.
"Neznášam, keď bijú deti!" zasyčal som a vstal. Hodil som mu bič na tvár a odišiel za mužmi do lesa.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Casion Casion | Web | 23. září 2012 v 11:14 | Reagovat

jéé to je super, že on je vlastne elf :D a ten boj to bolo skvelé :-)  :-)

2 Pandora Irrain Pandora Irrain | Web | 29. září 2012 v 13:30 | Reagovat

Ty kokos to ma chceš prekvapeniami dozabíjať? :D :D Mimochodom, dokonalá bojová scéna ^^

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
Obrázky k článkom používam z dev, tbl a wht, pri iných zdroj pripíšem.

↑↑↑ by Knihofil18↑↑↑
↑↑↑Lexi↑↑↑
↑↑↑ by NikaRoovy↑↑↑